Sedeli sme za stolom asi desiati. Objednávali sme si len kofolu a hranolky, no keďže sme sa rozprávali pár hodín, účet postupne narastal. Keď prišlo platenie, všetci vytiahli drobáky, hodili ich na stôl a otočili sa na mňa: „Ty to spočítaj, veď študuješ fyziku.“ Síce som už vtedy vedel počítať viacrozmerné integrály a hľadať vlastné hodnoty matíc, no sčítavanie viac ako piatich čísiel som za posledný rok nerobil asi ani raz.
Je to jeden z bežných stereotypov. Fyzici vedia rýchlo rozpočítavať účet a informatici zas vedia, prečo vám nefunguje tlačiareň. Rovnako sa očakáva, že vedci vedia veľa faktov. Kedy bola bitka pri Moháči? Hlavné mesto Zimbabwe? Akou menou sa platí v Gruzínsku?
Trochu sa tomu rozumieť dá. Ľudí často udivuje, koľko vedia vedci vecí, ktoré nie sú bežné – mená proteínov či matematických funkcií. Plus, máme to v názve. Vedci vedia. Je to však zavádzajúce.
Síce vedci naozaj trávia veľkú časť života učením sa a čo-to sa na nich nalepí, no nie je to prvoradé. Martin Mojžiš to raz pekne zhrnul, parafrázujem: „Vedca nerobí vedcom to, čo vie, ale to, čo robí, keď niečo nevie.“
Keď sa raz opýtali Einsteina, že aká je rýchlosť zvuku, povedal, že nevie, musel by si to pozrieť v učebnici. Na čo vedieť veci, ktoré sa dajú rýchlo vyhľadať? Na jednu z najťažších skúšok z diferenciálnej geometrie som sa naučil jediný vzorec, ostatné sa dali odvodiť. A ten jeden sa dal odvodiť tiež, len to trvalo dlhšie.
Keď teda vedci nevedia odpoveď na otázku, skúsia ju vyhľadať. Sranda začína vtedy, keď zistia, že sa nikde nenachádza. Na otázku ešte nikto nezistil odpoveď. A tak začnú hľadať. Testujú, skúmajú, porovnávajú, overujú. Formujú hypotézy, snažia sa ich vyvrátiť alebo potvrdiť. Systematicky analyzujú, diskutujú.
Niekedy to trvá hodiny, inokedy dni, mesiace, roky. Niekedy sa to nepodarí vôbec. A niekedy áno. Vtedy vedci svoju nájdenú odpoveď spíšu a odpublikujú. Nech ju potom môže rýchlo nájsť niekto ďalší.
[Samuel]