Večera v Hürtgenskom lese

16. decembra 1944 sa začala bitka v Ardenách (alebo bitka o výbežok – battle of the Bulge). Išlo o poslednú veľkú ofenzívu Nemcov v druhej svetovej vojne, ktorá mala zabrániť spojeneckému víťazstvu. Nemcom sa nepriateľov podarilo zaskočiť a Američanov a Britov zatlačili na chvíľu na ústup. Ich úspechu pomohlo aj škaredé počasie, ktoré dočasne paralyzovalo spojenecké letectvo.

Na Štedrý večer 1944 sa traja americkí vojaci potĺkali lesom neďaleko dediny Monschau pri meste Aachen (Cáchy). Neboli to ich najlepšie Vianoce, už niekoľko dní boli stratení od svojej jednotky a jeden z nich bol postrelený. Keď sa zotmelo, zbadali loveckú chatu, v ktorej sa svietilo. Prišli, zabúchali na dvere a chceli poprosiť obyvateľov, či by v chate nemohli prespať.

V chate bývala pani Elisabeth Vincken so svojím dvanásťročným synom Fritzom. Pôvodne bývali v Cáchách, ale ich dom bol zničený. Jej manžel stále pracoval v meste a v ten večer sa nestihol vrátiť k rodine. Elisabeth preto odložila Štedrú večeru na neskôr, mala pripravených celých šesť zemiakov a jedného kohúta, ktorý sa volal Hermann, po nacistickom veliteľovi Luftwaffe Hermannovi Göringovi. Keď však pred svojimi dverami zbadala stáť troch ozbrojených a uzimených nepriateľských vojakov, len o pár rokov starších ako jej syn, tak sa nad nimi zľutovala. Pozvala ich dnu a predsa začala pripravovať Štedrú večeru. S chuťou zakrútila Hermannovi krkom, dala ho piecť a postavila vodu na zemiaky.

Úvodné napätie sa začalo pomaly uvoľňovať, aj Elisabeth aj jeden z vojakov vedeli pár slov po francúzsky, tak sa rukami nohami dohovorili. V piecke blkotal oheň, chatou sa začala rozlievať vôňa pečeného mäsa, keď tu zrazu idylku prerušilo búchanie na dvere. Elisabeth, si myslela, že sú to ďalší stratení Američania. Fritz im išiel otvoriť. Vonku hneď zamrzol. Stáli tam štyri postavy v uniformách Wehrmachtu, tiež sa stratili a chceli by v chate stráviť noc. Hneď vyšla von aj jeho mama. Bola si vedomá, že ukrývaním nepriateľa riskovala svoj život. Ako prvé zapriala nemeckým vojakom pekné Vianoce. Potom im oznámila, že má návštevu. Návštevu, ktorá sa Nemcom nebude veľmi páčiť. Ale ak jej odovzdajú zbrane a sľúbia, že sa budú k návšteve správať slušne, tak ich dnu pustí a dokonca ich aj nakŕmi: „dnes je Svätá noc, dnes sa tu strieľať nebude.“

Hovorca skupiny to pochopil hneď. „Máte tam Američanov?“ spýtal sa. Elisabeth mu povedala, že nemeckí vojaci, rovnako ako Američania v chate, by jej mohli byť synmi. A že presne ako k synom sa k nim bude správať. Keď zaváhal, tak rázne tleskla rukami, povedala: „Dosť bolo rečí, odložiť zbrane a rýchlo dovnútra, kým nám všetko nezjedia.”

Odovzdali jej svoje pušky. Elizabeth ich skryla, vošla dnu a odzbrojila aj Američanov a pozvala Nemcov dnu. Dvaja z nich mali len šesťnásť rokov. Keď sa obe znepriatelené skupiny stretli napätie by sa dalo aj krájať. Jeden z Nemcov predtým ako narukoval študoval medicínu a dokonca vedel aj po anglicky. Ošetril zraneného Američana ako najlepšie vedel. Mal prestrelené stehno a takmer vykrvácal, ale mráz vonku zabezpečil, že sa mu rana neinfikovala. Ľady medzi oboma skupinami boli prelomené. Prežili spolu celkom obstojný Štedrý večer. Elizabeth prikázala synovi pridať ešte pár zemiakov, pretože vedela, že hladní chlapi sú nervózni chlapi. Nemci vytiahli svoj nafasovaný proviant a pripojili ho ku skromnej večeri. Ich veliteľ vyčaril zo svojho chlebníka aj fľašku vína a nakoniec došlo aj na koledy.

Ráno sa rozlúčili. Nemci ukázali Američanom, ako sa najlepšie vrátia k svojim, dokonca im darovali aj kompas. Z tyčí a posteľnej plachty vyrobili pre nosítka pre zraneného.

Zasalutovali si a vykročili opačným smerom. Manželia Vinckenovi vojnu aj so synom v zdraví prežili. Fritz sa po smrti svojich rodičov odsťahoval na Havaj, kde si založil malú európsku pekárničku. Celý život sa snažil dopátrať sa, ako dopadli vojaci, s ktorými strávili Vianoce. Jeho príbeh sa stal celkom známym, v 1985 ho spomenul prezident Reagan v svojom prejave v Nemecku. Jeho príbeh spracovala televízia. Až vďaka tomu sa mu v 1995 podarilo zistiť, že v jednom domove dôchodcov Marylande žije veterán, ktorý rozpráva rovnakú historku. Nasledujúci rok sa stretli. Potom sa mu podarilo vyhľadať ešte jedného z Američanov. Z Nemcov sa mu nepodarilo vypátrať ani jedného. Fritz zomrel v roku 2002, celý život bol hrdý na konanie svojej mamy.

[Thibir]

Zdroje