Pes je najlepší priateľ človeka – za týmto účelom sme ho domestikovali. Kedy k domestikácii psov došlo, nevieme veľmi presne (pred 6 až 14 tisíc rokmi) a rovnako nevieme úplne presne, ako dlho tento proces trval.
S týmto úzko súvisiacu otázku, teda že za koľko generácií spravíme z divého zvieraťa domáce, sa rozhodol otestovať sovietsky zoológ Dimitrij Baljajev.
Postup experimentu bol jednoduchý – zobral populáciu líšok, nechal ich sa rozmnožiť a potomstvo rozdelil na tri kategórie. Kategória III boli líšky, ktoré sa vôbec nesprávali prítulne – útočili na experimentátorov, resp. sa ich báli. V kategórii II boli líšky, čo sa nechali kŕmiť a prípadne pohladkať, no neboli veľmi prítulné. Líšky kategórie I vrtievali chostom a evidentne mali z experimentátorov radosť.
Z každej generácie sa vybrala prvá trieda (krotkosti) a tá sa rozmnožovala ďalej – líšky kategórie II a III v experimente nepokračovali. Po 6 generáciách začali byť líšky tak krotké, že bolo treba pridať novú triedu – IE – elitnú classu, ktorá sa správa… no, ako pes.
Samozrejme, neplatilo to pre všetky líšky, no pomer “elitných” líšok s každou generáciou rástol, pri 10. generácii to bolo 18 %, pri 20. už 35 % a dnes (kedy experiment pokračuje napriek finančným problémom) je to už okolo 75 %.
Zaujímavé je, že sa okrem správania zmenil aj zjav líšok – niektorí biológovia hovoria, že ide o hormonálne zmeny (napr. hladina adrenalínu), no niektorí argumentujú rozdielmi v embrygenéze.
Znamená to teda, že sme psov domestikovali za pár desiatok generácií, resp. že domestikované líšky sú už na ich úrovni? Pravdepodobne nie – naše prepojenie so psami je oveľa hlbšie, nejde len o krotkosť, vieme s nimi napríklad komunikovať pocity.
V zaujímavom experimente dali majitelia psom mňamku, zakázali im ju zjesť a vyšli z miestnosti von. Časť psov ju zjedla a časť nie. Potom prišli experimentátori, prípadne nezjedenú mňamku zobrali a zavolali majiteľa, ktorému buď povedali, že pes mňamku zjedol, alebo nezjedol. Boli tak 4 možné situácie: zjedená mňamka/nezjedená mňamka a nabonzovaný/nenabonzovaný pes. (V nefér prípade tak pes bol poslušný, no experimentátor o ňom klamal.)
Majitelia následne psa pochválili alebo pokarhali (podľa toho, čo im povedal experimentátor). Ukázalo sa, že psi sa cítili previnilo nie vtedy, keď neodolali pokušeniu, ale vtedy, keď si to o nich myslel ich majitel – pričom na komunikáciu tejto informácie niekedy stačí iba mimika tváre alebo tón hlasu. So psami sme teda hlboko previazaní, s domestikovanými líškami (asi zatiaľ) až tak nie.
Experiment je to však aj tak pozoruhodný. Donedávna sa tieto líšky dali aj kúpiť (s cestovným okolo 9000 $), dnes už som to však nenašiel (minimálne jedna sprostredkovateľská firma skrachovala). Financie sú použité na chod experimentu (po páde Sovietskeho režimu má problém s financovaním, aj keď vtedy dlho bežal len pod rúškom).
[Samuel]PS: Nedajte sa oklamať menom, “red fox” existuje v mnohých farbách.
—
https://en.wikipedia.org/wiki/Domesticated_red_fox
https://www.fastcompany.com/3037451/meet-your-new-pet-a-domesticated-fox