Keď si otvoríte satelitné mapy a zamierite na náhodné miesto niekde v strede oceánu, uvidíte kombináciu rozmazaných plôch preťatých ostrými čiarami. Podľa odhadov máme dobre zmapovanú asi štvrtinu morského dna – podľa toho, ktorý údaj berieme ako smerodajný.
Niektorí ľudia sa divia, ako je možné, že lepšie poznáme povrch Mesiaca či Marsu než tak veľkú plochu našej domovskej planéty. Odpoveď je prostá – Mesiac ani Mars nie sú pokryté takmer päťkilometrovou vrstvou vody ťažko priechodnou pre bežné formy signálov.
Keď sa chodíte prechádzať po rovinkách, máte pocit, že päť kilometrov je nič. Ak chodíte na turistiku, začína tušiť, že ísť päť kilometrov smerom hore je v atmosfére celkom cítiť, podmienky sa citeľne zmenia. No je to nič v porovnaní s cestou dole.
Voda je hustá a nestlačiteľná a každých desať metrov hĺbky pridá tlak jednej atmosféry – čo je väčší rozdiel, než zažijete na hocijakej túre. V hĺbke piatich kilometrov tak panuje tlak 500 atmosfér, niečo sotva predstaviteľné (nielen) pre nás cicavce.
Podmorské živočíchy vyvinuli tak, aby tento tlak prežili, no od istej hĺbky, asi ôsmich kilometrov, už zlyhávajú všetky triky. Väčšina morského dna však má do tých približne piatich kilometrov, takže tie najextrémnejšie podmienky sa týkajú len relatívne malých morských priekop.
Niekto by možno zhodnotil, že morské dno nepoznáme, lebo nie je zaujímavé a okrem veľmi špecifických rýb a iných živočíchov tam nič nenájdeme, nie je to však pravda. Morské dno je zaujímavé, len, ako bolo spomenuté vyššie, je ťažko dostupné.
Možno vás prekvapí, že síce nie úplne presné, ale zato úplné mapy morského dna vznikli pomocou satelitov, ktoré merajú výšku morskej hladiny, ktorá je gravitačne ovplyvnená kopčekom či roklinou na morskom dne. Takto vznikla tá rozmazaná časť mapy mora. Niektoré lode za sebou ťahajú sonary s ktorými síce len niekde, no zato pomerne presne, zmapovali reliéf morského dna. A tak vznikli tie ostré časti morských máp. Hľa, celý svet pod nami!