Prečo sme sa v škole učili o úlohe mitochondrií, literatúre romantizmu či riešení kvadratických rovníc, no nikto nás nenaučil praktické informácie, napríklad ako podať daňové priznanie? Ruku hore kto aspoň raz nepočul takúto kritiku na školstvo.
Skúste si teraz predstaviť skupinu sedemnásťročných ľudí, ktorej začne učiteľ ukazovať tabuľky a rovnice na výpočet dane, určite budú vo vytržení. Naozaj si niekto myslí, že by si to žiaci nadšene vypočuli, zapamätali a o jeden až desať rokov – ak sa nezmení zákon – úspešne zapracovali?
Na čo si to pamätať, žiaci si daňové pokyny predsa môžu zapísať. A načo si to písať každý zvlášť, však dane sú pre všetkých rovnaké – čo tak to spísať pre všetkých dokopy? A rovno aj dať na dobre dostupné miesto – napríklad na internet – kde sa to môže v prípade zmeny zákonov ľahko aktualizovať. Čuduj sa svete, presne takto to funguje!
Problém škôl nie je, že žiakov nenaučia platiť dane, ale skôr to, že si žiaci informácie nevedia vyhľadať a ak informácie nájdu v zložitej podobe – ako napríklad tie pre podanie daňového priznania – tak sa cez ne nevedia prehrýzť.
A toto sa týka nielen žiakov. Výskumy naznačujú, že schopnosť sústrediť sa a vstrebať náročnejší obsah je na ústupe, aj keď výsledky nie sú jednoznačné a jednoznačne neplatí, že „dnes všetci len pozerajú videa na Tik-toku“.
Poznanie si žiada pozornosť a trpezlivosť. Nesťažujme sa teda, že nás školy neučili podávať daňové priznanie, ale že nás riadne neučili čítať s porozumením a obsahu venovať dostatok pozornosti. A hlavne, že poriadne porozumenie neprichádza rýchlo – tobôž nie v 15-sekundovom videu či v nadpise článku – chce trpezlivosť. A tak sa radšej pýtajme, či školy vytvárajú žiakom priestor na pozorné a trpezlivé bádanie. Daňové priznanie už potom bude malina.
[Samuel]