V histórii vedy sa občas podarí spraviť fakt geniálne jednoduchý experiment, po ktorom si každý povie: „Aha, tak takto to je!“. Napríklad, ako keď Jan Baptiste van Helmont vážením vŕby rastúcej v kochlíku ukázal, že rastliny nerastú vstrebávaním zeme alebo keď Ole Romer pozorovaním mesiaca Io zistil, že svetlo sa nepohybuje nekonečne rýchlo. Prekvapivo sa takýto excelentný pokus objavil aj v dietológii.
Otázka na stole znela, že prečo niektorí ľudia, ktorí začnú športovať, veľmi neschudnú – dokonca niekedy priberú. Časť odpovede bola známa, ich tuk je nahradený hustejšími svalmi. No to nebolo všetko, svoj efekt mohol mať aj „apetít športovca“. Neprinúti hlad športovcov prijať viac kalórií, než spália športovaním?
V roku 2010 spravila skupina S. M. Willbonda krásne jednoduchý pokus. Nechali jedincov bežať na bežiacom páse v presne kontrolovanom tempe – aby spálili istý počet kalórií. Následne účastníkov poprosili, aby svoju kalorickú spotrebu číselne odhadli a potom si v bufete vybrali pod zub niečo, čo kaloricky odpovedalo ich výkonu. Výsledky boli jednoznačné.
Účastníci boli rozdelení do dvoch skupín, jedna spálila 200 kcal a druhá 300 kcal, svoj výkon však odhadli na 825 kcal a 900 kcal. No a v bufete sa odmenili mňamkou s 550 kcal a 600 kcal. Prijali tak výrazne viac kalórií, než cvičením spotrebovali.
Záver je jasný – preceňujeme, koľko energie pri športe spálime a následne tak výkon nadmerne kompenzujeme v chladničke. Samozrejme, detaily sa môžu od jedinca k jedincovi líšiť, no základný princíp asi bude pomerne univerzálny.
[Samuel]Link na výskum https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/21178922/
O pokuse som sa dozvedel v knihe This book can save your life (na jeseň by mala byť preložená)
https://www.goodreads.com/book/show/50263828-this-book-could-save-your-life