Keď chceme zriediť chuť niečoho, pridáme tam vodu. Polievka je veľmi slaná? Pridáme vodu. Sladká limonáda? Šup zriediť vodou. Keď si pozriete encyklopédiu, dozviete sa, že voda je číra tekutina bez chuti či vône. A predsa, všetci vieme, že voda doma chutí trochu inak, ako tá v škole či na chate. Ako je to možné?
Voda nie je len H2O, bežne obsahuje ďalšie zlúčeniny, typicky v malom množstve, ktoré sa vyjadruje v jednotkách PPM (počet častíc na milión). Bežne ide o rozpusteného tuhé látky – minerály. Štúdia v roku 2013 ukázala, že na chuť má najväčší vplyv horčík, vápnik, bikarbonát či síran.
Byť citlivý na chuť vody, na to nás pripravila evolúcia – pachuť totiž môže byť varovným znakom kontaminácie. Experimenty na myšiach ukázali, že práve chuťové bunky citlivé na kyslú chuť sa zapájajú najviac.
Vnem je vždy kombináciou toho, čo cítia zmyslové orgány a toho, ako signál interpretuje mozog. A ten nám občas navodí väčšiu chuť na vodu. Napríklad, keď máme ísť spať alebo keď sme dehydratovaní po tréningu – nič nechutí tak dobre, ako pohár vody po dlhom letnom behu.
Chuť vody má ešte jeden zaujímavý aspekt. Ak sa dlho pozeráte na silný zdroj svetla a zavriete oči, vidíte na viečkach akoby anti-obraz toho, na čo ste sa pozerali – pokojne si to skúste. Za bežných okolností sú chuťové kanáliky privyknuté na chuť vašich slín. Keď ich voda prepláchne, absenciu signálu vnímame ako jemnú chuť.
No a aby nestačilo, na chuť vody má vplyv aj teplota; tým sa zaoberal výskum v roku 1972. Zmena teploty spôsobí rozdielne vnímanie rôznych minerálnych zložiek – a tak prídu do popredia iné chute. Snáď vás poteší, že vo väčšine prípadov voda chutila najlepšie pri izbovej teplote.
Fascinujúce nie? Toľko vplyvov na chuť niečoho, čo bežne označujeme ako tekutinu bez chuti.
PS: Tento text vznikol v spolupráci s Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou.