Asi ste počuli, že sa Higgsov bozón označuje za božskú časticu. Síce to nie je pravda, ale vraj si to zaslúži, lebo je zdrojom hmotnosti všetkej hmoty. To síce tiež nie je pravda, no treba priznať, že je táto častica unikátne hneď v niekoľkých ohľadoch.
Po prvé, je to jediná známa skalárna elementárna častica, to však asi veľa ľudí zo stoličky nedvíha. Po druhé, naozaj je zodpovedná za časť hmotnosti, čím vyriešila veľkú hádanku. V časti výpočtov sa niektoré častice javili ako veľmi ťažké, v iných miestach však museli byť nehmotné. Higgsove pole je ako batoh, ktorý si častice nasadia na plecia a tým oťažejú. Súvisí to s inou vlastnosťou Higgsovho poľa – na rozdiel od všetkých ostatných známych elementárnych častíc je pre neho energeticky výhodnejšie niekde byť ako nebyť.
Elementárne častice majú mená, ktoré zrkadlia rôznu úroveň snaženia sa pri ich vymýšľaní. Elektrón pomenovaný po jantári, ktorý robil statickú elektrinu, fotón ako častica svetla či lepivé gluóny (anglicky glue = lepidlo). Na opačnej strane zas máme W a Z bozóny, ich názov javí isté známky vyčerpania. Higgsov bozón je však jediná častica pomenovaná po človeku.
Na kľúčový mechanizmus jeho objavu prišlo viacero ľudí naraz, po správnosti by sme mali hovoriť o Brout–Englert–Higgs–Guralnik–Hagen–Kibblovom mechanizme; to sa z pochopiteľných dôvodov nikomu nechce. Je to však pekná ukážka, že teoreticky bol nápad naozaj vyzretý. Na experimentálne potvrdenie tejto častica sa však čakalo takmer polstoročie.
Higgsov bozón je totiž veľmi ťažký – treba vysokoenergetické zrážky –, existuje veľmi krátko, približne 10^-22 sekundy a zároveň aj pri vhodných podmienkach vzniká veľmi zriedka; potrebujete teda nahromadiť veľké množstvo dát a v nich si všimnúť, že niektoré procesy prebiehejú trochu častejšie, presne v zhode s existenciou novej častice. To sa v CERNe podarilo v roku 2012, bol to veľký krok pre ľudstvo. Higgsov bozón bol totiž posledný dielik skladačky časticovej fyziky, po jeho objave sme konečne mohli zhodnotiť, že veľmi dobre rozumieme tomu, ako funguje hmota okolo nás.
Samotný Peter Higgs vytvoril svetový rekord v počet Nobelových cien na počet strán odborných publikácií. Jeho najslávnejší článok „Narušené symetrie a hmotnosť kalibračných bozónov“ má jeden a pol strany, z toho značnú časť tvoria poznámky a rovnice.
Higgsa by sme mohli označiť za trpezlivého mysliteľa, za život napísal len niečo vyše 10 odborných článkov, u nás by mohol mať problém získať docentúru. Dnes si totiž veda žiada publikovať veľa, počet publikácií a citácií je často rozhodujúce kariérne kritérium. Ak by sme si od Petra Higgs mali zobrať ponaučenie, tak asi to, že menej vie byť niekedy viac. Či už ide o hmotnosť kalibračných bozónov či akademické výstupy.
[Samuel]