O vesmíre, prírode a vôbec
„Radi objavujeme niečo nové!“ Taký je opis vedeckej práce, ktorý občas zaznie. Niečo podobné mi minule v diskusii povedal aj Norbert Werner. Potom spresnil svoju odpoveď, keď som sa spýtal, že prečo skúma práve vesmír – však niečo nové sa dozviem, aj keď otvorím na náhodnej strane telefónny zoznam. Najkrajšiu časť svojej odpovede mi doplnil až po skončení diskusie: „Cez vesmír sa človek dotýka nekonečna.“
Napísal som knihu, volá sa Obyčajné zázraky! Ja viem, asi už viete. Tento článok som chcel napísať po jej vydaní, no viete ako to chodí – človeku do toho skočí jedna vec, potom druhá a zrazu prejde takmer rok.
„Prosím ťa, pridáš jeden stupeň? Je mi chladno.“
„Zbláznil si sa? Najprv jeden, dva, potom desať, sto, tisíc a všetci tu zhoríme do tla!“
Takáto konverzácia vám určite príde absurdná. Pritom ju, v mierne kamuflovanej podobe, vídame bežne.
Vieme vo fyzike všetko? Ani omylom! Už len vo fyzike máme kopy nezodpovedaných otázok. Ako presne tečie voda? Čo je to tmavá hmota? Prečo existuje viac hmoty ako antihmoty? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
Webbov vesmírny teleskop je geniálny inštrument, moderný div svet, na ktorý sme čakali dlho no veríme, že to stálo za to. Chválime ho až do neba, no občas to trochu preženieme a o teleskope sa povie niečo, čo nie je pravda. Jedna taká vec sa opakuje – teleskop vraj dovidí ďalej, než hociktorý jeho predchodca. Nie je to pravda.
Blázni nie je to správne slovo – bláznom predsa môže byť hocikto, kto si neváži vlastný život. Títo blázni dokázali v zlomku sekundy, popri robení vedeckých experimentov, rozhodovať o osude miliónových misií. Zároveň mali vždy pripravený bonmot pre reportérov a chuť to všetko zapiť v tej správnej krčme. Vesmírne preteky, ako každý veľký súboj v histórií, potreboval svojich rytierov. A rytieri sú – v každej dobe boli – tak trochu blázni.
Máme pocit, že naša civilizácia je večná a aj v tom najhoršom prípade tu po nás niečo zostane. Pohyb tektonických dosiek a meteorologické procesy však majú iný názor a stopy našej existencie budú za milióny rokov vyhľadené. Život na našej planéte existuje miliardy rokov. Mohla tu existovať nejaká civilizácia pred nami? Čo by po nej zostalo? A čo môže zostať po nás?
Pred pár dňami bolo udelené najprestížnejšie matematické ocenenie, Fieldsova medaila. Presnejšie povedané, boli udelené štyri medaily, a to matematikom Hugovi Duminil-Copinovi, Juneovi Huhovi, Jamesovi Maynardovi a Maryne Viazovskej.
Tento týždeň sme uzreli prvé zábery z Webbovho vesmírneho teleskopu a treba pripomenúť, že je fascinujúce, že sa to vôbec podarilo. Misia sa ťahala desaťročia, hrozilo jej zrušenie, chýbali peniaze, mal problémy pri záťažových testoch, roztrhal sa mu ochranný štít, musel by opravený a aj keď už letel vesmírom, stále hrozilo, že sa niečo zasekne a nebude dať opraviť. Že ukázal vôbec niečo, to je malý zázrak.
Jazyk mení našu myseľ a s vesmírom sa dá rozprávať rôzne. Toto sú základné myšlienky poviedky „Príbehy tvojho života“ od Teda Chianga, ktorá sa dočkala skvelého spracovania vo filme Arrival. Ako sa dá rozdielne pozerať na fyziku? Je čas len teraz alebo je vždy? A prečo je Ted Chiang unikátny autor? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
