O vesmíre, prírode a vôbec
Recenzia na túto knihu by mohla mať jednu vetu: „Je to ako Quantum computing since Democritus“, akurát je iný autor a témou nie je komplexnosť výpočtov ale rovno celej spoločnosti.
Vyštudoval medzinárodné vzťahy a politickú ekonómiu na Università di Bologna, neskôr filozofiu na Katholieke Universitat Leuven a teraz si robí doktorát vo filozofii na University of Durham, kde sa venuje najmä filozofii jazyka a metaetike. Je zakladateľom podcastu Pravidelná dávka a spoluzakladateľom podcastu Kvantum ideí. Vyučuje večerné online kurzy o existencializme a filozofii Friedricha Nietzscheho a prednáša aj medicínsku etiku na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Možno to o mne viete, možno nie – rád behávam a keď nebežím, tak aspoň kráčam. Týždenne zabehnem tak 40-60 kilometrov, v priemere spravím 15 tisíc krokov denne. Ľudia mi občas vravia, že je to extrém. Odhliadnuc od to, že nie je – sú ľudia, čo prejdú oveľa viac – je podľa mňa oveľa väčší extrém, ak niekto nekráča prakticky vôbec.
Webbov teleskop je tak trochu zázrak, alebo presnejšie div. A nie je on, aj časticový urýchľovač LHC alebo marťanské misie. Čo sú moderné divy sveta pre vedu? Akú úlohu plnia? A stoja za to? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
„Radi objavujeme niečo nové!“ Taký je opis vedeckej práce, ktorý občas zaznie. Niečo podobné mi minule v diskusii povedal aj Norbert Werner. Potom spresnil svoju odpoveď, keď som sa spýtal, že prečo skúma práve vesmír – však niečo nové sa dozviem, aj keď otvorím na náhodnej strane telefónny zoznam. Najkrajšiu časť svojej odpovede mi doplnil až po skončení diskusie: „Cez vesmír sa človek dotýka nekonečna.“
Napísal som knihu, volá sa Obyčajné zázraky! Ja viem, asi už viete. Tento článok som chcel napísať po jej vydaní, no viete ako to chodí – človeku do toho skočí jedna vec, potom druhá a zrazu prejde takmer rok.
„Prosím ťa, pridáš jeden stupeň? Je mi chladno.“
„Zbláznil si sa? Najprv jeden, dva, potom desať, sto, tisíc a všetci tu zhoríme do tla!“
Takáto konverzácia vám určite príde absurdná. Pritom ju, v mierne kamuflovanej podobe, vídame bežne.
Vieme vo fyzike všetko? Ani omylom! Už len vo fyzike máme kopy nezodpovedaných otázok. Ako presne tečie voda? Čo je to tmavá hmota? Prečo existuje viac hmoty ako antihmoty? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel.
Webbov vesmírny teleskop je geniálny inštrument, moderný div svet, na ktorý sme čakali dlho no veríme, že to stálo za to. Chválime ho až do neba, no občas to trochu preženieme a o teleskope sa povie niečo, čo nie je pravda. Jedna taká vec sa opakuje – teleskop vraj dovidí ďalej, než hociktorý jeho predchodca. Nie je to pravda.
Blázni nie je to správne slovo – bláznom predsa môže byť hocikto, kto si neváži vlastný život. Títo blázni dokázali v zlomku sekundy, popri robení vedeckých experimentov, rozhodovať o osude miliónových misií. Zároveň mali vždy pripravený bonmot pre reportérov a chuť to všetko zapiť v tej správnej krčme. Vesmírne preteky, ako každý veľký súboj v histórií, potreboval svojich rytierov. A rytieri sú – v každej dobe boli – tak trochu blázni.
