O tabuliach a ľuďoch alebo óda na kriedové tabule

Kdesi som počul takú vec, že ľudia sú jediný druh na planéte, ktorý pozná koncept učenia. Iste, mláďatá všetkých druhov sa učia od svojich rodičov a niektoré im dokonca na to vedia vytvoriť podmienky. Ako keď mačka donesie svojim polomŕtvu myš. Ale jedine ľudia aktívne predávajú informácie od zručnejších k menej zručným. Všetky zvieratá sa učia, ale jedine my učíme. (V angličtine majú na tieto dve činnosti úplne iné slová – „to learn“ a „to teach“ – v slovenčine si musíme pomôcť zvratným zámenom.)

A tu prichádzajú na scénu tabule. Tabule sú fantastický vynález. Asi preto, že jeden obrázok je lepší ako tisíc slov. A desať napísaných slov tiež. Sú úžasným nástrojom, ktorý pomáha ľuďom učiť a učiť sa. Ale ako každý iný nástroj, majú svoje silné a slabé stránky a sú situácie, kedy sa hodia viac a kedy sa hodia menej.

K tomuto príspevku ma motivovala poznámka, autora ktorej si už nepamätám, že bol kdesi na nejakej škole a neuverím, oni tam mali ešte kriedovú tabuľu. V zmysle kriedovú tabuľu ako v stredoveku. A nedávno pri návšteve susednej fakulty som na jednej z tabúľ videl nápis: „Jéj, kriedová tabuľa, aká nostalgia.“

Tak si to rozoberme. Predstavte si situáciu, kedy má jeden človek čosi povedať skupine ľudí a oni si z tohoto rozprávania majú čosi odniesť. V princípe môže mať k dispozícii tieto tri nástroje: projektor a pripraviť si prezentáciu, bielu zotierateľnú tabulu s fixkami, alebo kriedovú tabuľu a kriedy.

Slajdy sú dobré vtedy, keď chcete za relatívne krátky čas odovzdať ľuďom relatívne veľa informácií, ale stačí, keď sa na nich iba nalepia. S tým, že keď ich budú potrebovať niekedy vedieť lepšie, sami sa k tomu vrátia. Prípadne vtedy, keď ľudia už veľa o veciach ktoré prezentujete vedia a chcete im odovzdať čosi nové nad rámec toho. V mojom svete takto zväčša vyzerajú semináre, kolokviá, prezentácie na konferenciách, obhajoby záverečných prác a podobne.

Biele tabule a fixky sú dobré vedy, keď potrebujete rýchlo a efektívne odovzdať malej skupine ľudí vcelku konkrétnu informáciu. Kľúčové slová v tejto vete sú „rýchlo“ a „malej“. Biele tabule sú výborné v kanceláriách, kde po nich nezostáva žiadny neporiadok a občas niekomu potrebujete pri diskusii rýchlo čosi načmárať. Prípadne si čosi nakresliť/napísať sami pre seba. V meetingovkách, kde nesedí veľa ľudí, na prípravu nie je veľa času a často treba niečo rýchlo napísať za behu. Alebo ako doplnok ku slajdom, keď sa ukáže, že čosi treba dovysvetliť.

No a potom sú tu kriedové tabule. Paleo. Vintage. Old school. Ich výhody oproti predchádzajúcim dvom riešeniam sú, že môžu byť vcelku veľké, že to čo na ne napíšete zostáva na očiach oveľa dlhšie a že na ne píšete veľkými písmenami a preto celkom pomaly. Pri slajdoch sa informácia objaví a rýchlo zmizne, takže ak ste si čosi nezapamätali alebo vám to ušlo, tak smola. Pri tabuli máte šancu vidieť veľký kus prezentácie naraz a ak má človek, čo vám prednáša, trochu rozmyslené čo kam píše, tak môžete mať dôležité veci z 90 minútovej prednášky na očiach stále. Veľké a hrubé písmo zas znamená, že to čo je na tabuli je dobre viditeľné aj z diaľky. Čítanie z tmavého pozadia je jednoduchšie ako z lesklej bielej tabule. Kriedové tabule sú teda výborné na dlhšie prednášky, kde nie je dôležitá rýchlosť a efektivita, ale to, aby si ľudia na ktorých rozpraváte ozaj čosi odniesli a materiál sa čo najlepšie naučili už tam. Veľkokapacitnosť dáva šancu rozprávať na desiatky alebo až stovky poslucháčov a poslucháčok. Pomalá rýchlosť písania im dáva šancu informácie absorbovať, rozmýšlať o nich, vracať sa k tomu, čo už odznelo. A ak treba, písať si poznámky.

Tieto veci poznám z oboch strán. Informácie často odovzdávam, ale tiež ich veľmi často prijímam. Veľa si odsedím na seminároch, na konferenciách, na meetingoch a aj na oldschool prednáškach mojich kolegov a kolegýň. Viem, aké to je hodinu z diaľky žmúriť na tenké čiary na bielej tabuli. Aké to je čakať kým človek prekliká tam a späť polku prezentácie, aby ukázal nejakú rovnicu z úvodných slajdov. A z toho, čo čítam od kolegov po internetoch to nie je zďaleka iba môj prípad. Na druhú stranu toto všetko bolo z pohľadu teoretického fyzika. Možno to vo vašom odbore alebo branži funguje inak, tieto problémy nemáte alebo ich riešite inak. Rád si prečítam akékoľvek postrehy. Možno sa z tohto textu dalo uhádnuť, že ma táto téma celkom zaujíma 🙂

Tak či onak, keď niekde uvidíte kriedovú tabuľu, nemusí to nutne znamenať, že toto miesto je ešte niekde v devätnástom storočí. Možno tam proste vedia, čo od svojich tabúľ očakávajú.

[Juraj]

PS1: Toto je možno iba čistá osobná preferencia, tak som to nechcel písať do hlavného textu, ale písať na kriedovú tabuľu s kriedou je podľa mňa nekonečne príjemnejšie ako písať fixkou. A mne osobne vyhovuje aj to, že pomalšie písanie kriedou dáva čas aj mne ako rozprávajúcemu človeku trochu si pri tom výkone vydýchnuť 🙂

PS2: Nie každá technologická inovácia rieši nejaký problém a naopak, nie nutne všetko treba za každú cenu inovovať. Žraloky si úspešne žijú milióny rokov bez akejkoľvek zmeny, pretože dokonale zapadajú do svojho prostredia. A prežili tak ľadové doby, výbuchy sopiek a prežijú aj ľudí. Mám pocit, že stará dobrá zelená tabuľa a škatuľka kried je takýmto žralokom.