Kde sa vzali Vianoce?

Tento príspevok si môžete vypočuť aj ako podcast.

Vianoce sú jedným z najobľúbenejších sviatkov. Pre niekoho ide o duchovnú záležitosť, pre niekoho viac o rodinný sviatok pokoja. Dokonalým príkladom toho, že Vianoce nemusia byť o náboženstve, je Japonsko, kde ľudia zdobia stromčeky, a to aj napriek tomu, že len 2 % populácie tvoria kresťania.

Časť ľudí sa sťažuje, že náboženský charakter Vianoc sa postupne vytráca – a majú pravdu. Treba si však pripomenúť, že ten tam nebol vždy. Resp. bol, len nešlo o kresťanstvo.

História Vianoc

Na Vedátorovi sme mali články o rôznych sviatkoch: Veľkej Noci, Dušičkách či sv. Lucii. Prvé ponaučenie z nich bolo také, že ide o mix rôznych náboženských, pohanských a sekulárnych tradícií.  Druhé ponaučenie bolo také, že významné sviatky sú úzko previazané so začiatkom a koncom úrodnej časti roka. A keďže sa Vianoce slávia pár dni po zimnom slnovrate, asi nikoho neprekvapí, že aj tento sviatok nadviazal na staré tradície, ktoré sa točili okolo astronomicky významných dátumov.

Teórie, prečo sa Vianoce vo väčšine sveta oslavujú buď 24. alebo 25. decembra, sú tri. Podľa kresťanskej náuky má ísť o dátum narodenia Ježiša, ten je však neznámy. Začiatkom prvého tisícročia boli kresťania v Ríme menšina, prevažne sa uznávali pohanské či polyteistické vierovyznania. Podľa prvej teórie vybrali skorí kresťania dátum 25. decembra kvôli slnovratu, od ktorého začína pribúdať Slnko – čo pre nich predstavovalo príchod spasiteľa.

Podľa druhej teórie bol dátum vybratý ako 9 mesiacov po Veľkej noci;  slnovrat totiž nasleduje 9 mesiacov po rovnodennosti, blízko ktorej sa slávi Veľká noc.

Podľa tretej teórie sa snažili kresťania niečím prekryť význam vtedy obľúbených sviatkov, napr. osláv kultu staroperzského boha slnka Mitra, ktorý pripadal na tento dátum z očividných dôvodov. Druhým možným sviatkom boli Rímske Saturnálie, ktoré sa slávili v tomto období. Samozrejme, v okolí slnovratu slávili aj pohania – k tomu sa za chvíľku vrátime. Najprv sa však pozrieme na pôvod obľúbených tradícií – ide o pestrú zmes rôznych kultúr.

Vianočné dekorácie

Robenie betlehemov (ang. Nativity) spopularizoval v 10. storočí František z Assissi, zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy. Dekorovanie listami, brečtanom, imelom a farby ako červená, zelená a zlatá predstavujú kresťanské symboly krvi (Ježiša), večného života a darov, ktoré mu podľa Biblie priniesli traja králi.

Zdobenie stromčeka pochádza z pohanského uctievania stromov. Podľa bibliografie zo 7. storočia sv. Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Pojem „vianočný stromček“ sa však objavil až v 19. storočí. Ako dekorácia sa však prekvapivo často používajú aj púšťanejšie rastliny ako napríklad mexická Poinsettia či „vianočný kaktus” (Schlumbergera). 

Dekorovanie imelom pochádza zo staroeurópskych mýtov a folklóru, napríklad legende o Baldurovi. Na rastline sa nachádzajú biele bobuľky a vždy, keď sa pod ňou niekto pobozká, na znak plodnosti sa jedna z nich odtrhne. 

Rôzne svetielka a sviečky sú dnes symbolom Ježiša, podľa kresťanov svetla sveta. Historicky však oheň vždy patril aj k oslavám rovnodennosti. Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí, kedy si ľudia začali uvedomovať ich spoločenský význam.

Piesne a básne

Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú Tichá noc, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a Jingle Bells, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh. Kuriozitou je, že pieseň bola pôvodne napísaná k Vďakyvzdaniu.

Za spomenutie stojí aj báseň „Návšteva sv. Mikuláša,“ známa aj ako „Bola noc pred Vianocami“ podľa svojho prvého riadku. Napísal ju Clement Clarke Moore a vytvoril v nej obraz Santa Klausa, ktorý poznáme dodnes – starý, vysmiaty a bradatý dedko s pupkom ako svet.

Mimochodom, veľa ľudí nad Santom ohŕňa nos, lebo však: „K nám chodí Ježiško.“ Asi zabudli, že ani nie pred 3 týždňami ich navštívil Mikuláš, teda st. Nicholaus, teda Santa Klaus — akurát predtým, ako kvôli jednej básni, zmenil svoj výzor.

Výsledkom literárnej fikcie je aj sob Rudolf. Pôvodná idea je asi z Odinovho lovu, no súčasnú podobu mu dala báseň od Roberta L. Maya – jeho cieľom bolo nalákať ľudí do istého obchodu. Neviem, či sa vie niektorý marketér pochváliť obdobným výsledkom.  

Vianočné pokrmy

Poďme sa pozrieť na vianočný stôl. Jeho obsah sa mení od regiónu k regiónu. Na britských ostrovoch nájdete „mäsové koláče“ (namiesto mäsa je zmes kandizovaného ovocia) či vianočný puding (no nepredstavujte si pod tým puding, ide skôr o zmes hrozienok, škorice, klinčekov a niečoho, čo to drží pokope), na Sicílii sa môžete tešiť na 12 druhov rýb, na Malte zas na čokoládovo-orieškový nápoj.

V mnohých krajinách pečú niečo medzi sladkým chlebom a koláčom, vo francúzsku buche De Noel, v Taliansku panettone. Všetko sa tu obsiahnuť nedá, nielen že každá krajina, ale snáď každá rodina má trochu iný vianočný jedálniček (napríklad u nás bude kapustnica s haluškami a slivková polievka).

Jeden pokrm však stojí za zmienku – Vianočné polienko. Ide o sladkú rolku, ktoré vyzerá … ako polienko. Vo francúzsku to je spomínané buche De Noel, v germánskych krajinách a na severe Európy skôr Yule Log.

Yule bol sviatok, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam (v mnohých oblastiach dokonca tento názov petrval). Historici ho spájajú až s bohom Odinom. Začínala zima a bolo treba sa zamyslieť, ktorú časť dobytka budú ľudia kŕmiť cez zimu a koho môžu rovno zakáľať. V tomto období tak bolo mnoho hostín, kedy sa jedli zabité zvieratá.

Zvyk bol najprv doniesť čo najviac polien, z nich založiť oheň, ktorý kým trval, tak sa hodovalo. Dym z ohňa zároveň vyháňal zlých duchov a jeho popol slúžil na ochranu a liečbu.

Keď sa však ľudia začali presúvať do domčekov s pieckami, na spaľovania obrovských kusov dreva už nebolo miesto – namiesto toho si teda polienka upiekli z cesta. Ak teda pečiete vianočné polienko aj vy, vedzte, že nadväzujete na najstaršie európske tradície. Pekné, nie?

Dovoľte mi ešte krátku poznámku – v symbolike tejto tradície je niečo veľmi pekné, o čom asi naši predkovia netušili. Slnovrat, teda vítanie Slnka, slávili vatrami, teda ohňom z dreva. Dnes už vieme, že drevo vzniká vďaka fotosyntéze a energia, ktorá sa uvoľňuje pri jeho pálení je vlastne zakonzervovaná slnečná energia.

No a konečne – darčeky

Ako je to s darčekmi? Vždy som si myslel, že zvyk pochádza z biblického príbehu, v ktorom mali traja králi priniesť dary do Betlehema. Podľa všetkého ide o tradíciu nadväzujúcu na starorímsky sviatok Saturnálie na počesť boha Saturna. Ten sa zo začiatku slávil len jeden deň, no neskôr sa slávil až dva týždne, začal týždeň pred slnovratom a skončil týždeň po. Jeden z dní, Sigillaria, bol vyhradený práve na rozdávanie darov.

Čo sa darovalo, celkom pripomína dnešok – hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá, napr. z kostí rýb (ak ste zabudli na darček pre niekoho, skúste to vybaviť týmto).

Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško (nepliesť s Ježiskom), niekde dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia. Najzábavnejšie je asi Švédsko, tam je to vianočná koza (ktorá vozí Otca Vianoc).

Dnešná podoba Vianoc

Vianočné sviatky neboli vždy rodinnou záležitosťou, v počiatkoch skôr šlo o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Šlo o hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Sviatok sa neskôr pokresťančil, no jeho tvár sa výrazne zmenila až neskôr. Napríklad v Amerike sa od sviatku ustúpilo, puritáni ho totiž brali ako výmysel Vatikánu (paradoxne ho v ranom stredoveku na chvíľu zakázala cirkev, lebo sa bral ako výmysel pohanov).

V Bostone boli dokonca Vianoce 22 rokov zakázané – pod hrozbou pokuty 5 šilingov. Všetko sa však zmenilo začiatkom 19. storočia, kedy sa sviatok začal vracať medzi ľudí. Šlo o obdobie plné nepokojov a tak prišiel nápad z Vianoc spraviť sviatok pokoja. Washington Irving dokonca spravil knihu, ktorou sa mali ľudia inšpirovať – opisovala vraj staré dobré zvyky na anglickom panstve – akurát, že vymyslené.

Neexistuje jedna správna a pravdivá interpretácia Vianoc. Tento sviatok, snáď viac ako všetky ostatné, je mixom najrôznejších tradícií a konkrétne detaily sa nelíšia len od krajiny ku krajine, ale dokonca od domu k domu.

Vianoce sú jedným z najglobálnejších sviatkov a treba si uvedomiť, že kánon  neexistuje, Vianoce sa menia v čase aj priestore. Vyberte si to, čo sa vám na Vianociach páči – napríklad pohoda v rodinnom kruhu – a toho sa držte.

Pekné sviatky od Vedátora!
[Samuel]

Zdroje