Píše sa rok 1846 a pôrodnícka časť Viedenskej všeobecnej nemocnice riešia takúto záhadu. Mali dve oddelenia, na prvom sa vzdelávali medici, na druhom pôsobili pôrodné asistentky. A aj napriek tomu, že študenti boli pod dohľadom expertov a pôrody prebiehali normálne, zomrela jedna z deviatich žien, ktorá na tomto oddelení porodila. Na oddelení s pôrodnými asistentkami to však bola len jedna zo sto. Nedávalo to zmysel, čím viac sa študenti snažili, čím viac času venovali výskumu a samotným rodičkám, tým horšie výsledky dosahovali.
Situácia drásala srdce mladého nemeckého Maďara Ignaza Semmelweisa, snažil sa záhadu objasniť, snaženie však niekedy nestačí. Niekedy k nemu treba kúsok náhody, za ktorú však v tomto prípade musel niekto zaplatiť životom. Keď sa Semmelweis vrátil z dovolenky, ktorú potreboval aby sa nezbláznil, čakal ho šok. Jeho kolega Kolletschka zomrel po banálnej nehode, pri pitve ho študent škrabol skalpelom. Protokol o pitve ukázal rovnaké symptómy, aké poznal pri zosnulých rodičkách. Semmelweisovi sa rozjasnilo. Mŕtve telá obsahujú „niečo“ škodlivé, čo po prenose do zdravého tela spôsobí chorobu a smrť. Preto, paradoxne, zabíjali rodičky práve medici, ktorí trávili čas v pitevni, aby zistili, prečo dochádza k nepochopiteľným úmrtiam.
Tento veľký objav, toto významné precitnutie, však bolo iba začiatkom skutočného boja. Erudovaní chirurgovia nechceli priznať, že osudy ich pacientov nebola v ich rukách, ale na nich. Že ľudí môžem zabíjať niečo malé a neviditeľné. Že sa dlhé roky mohli mýliť.
V knihe Storočie chirurgov, ktorú spísal Thorwald z poznámok svojho starého otca, zámožného doktora, ktorý vášnivo sledoval toto búrlivé obdobie z prvej rady, ja podobných príbehov veľa. Sú rovnako fascinujúce a majú podobný scenár. Veľká záhada, ktorá stála nespočetne veľa životov, jej prekvapivé a priezračné riešenie a následne dlhé roky až desaťročia boja s tvrdohlavosťou a namyslenosťou.
Hovorí sa, že teoretická fyzika napreduje každým pohrebom a niečo veľmi podobné očividne platilo aj v chirurgii. Človeku sa núka otázka, do akej miery je zotrvačnosť paradigmy užitočná a kedy už začína škodiť. Kedy je dobré, aby sme si ako spoločnosť trvali na svojom a kedy je čas sa zamyslieť, či niečo nerobíme už veľmi dlho zle.
[Samuel]PS: Na titulnom obrázku je zobrazená operácie s aplikovaním metódy listerizmu. Ide o nápad dezinfikovať všetko čo sa dá – vrátane vzduchu – rozprašovaním zriedenej kyseliny karbolovej. Aj keď to prinášala fantastické výsledky, mnohých chirurgov to otravovalo a takýto postup ich urážal. Metódu vymyslel Joseph Lister, po ktorom je pomenovaná aj známa ústna voda.
– – –
Knihu si môžete kúpiť napríklad v kníhkupectve Artforum.
