História a tradície na Katarínu

„Katarína na ľade, Vianoce na blate.“

Za prvý stridží deň sa považuje sviatok Kataríny, svätice často zobrazovanej s celým, alebo zlomeným kolesom (také má v znaku napr. mesto Kremnica, ktorej kostol je Kataríne zasvätený).

Keďže v histórií existuje viacero významných nositeliek tohto mena, je vhodné upresniť, že 25. novembra  sa oslavuje pamiatka Kataríny Alexandrijskej, ktorá sa narodila v roku 289 n.l. v Alexandrii, v Egypte. Katarína je patrónkou univerzít, filozofov, ošetrovateliek, mladých dievčat, umierajúcich a tiež všetkých povolaní, pri ktorých hrá koleso významnú úlohu (mlynári, lodníci a pod.). Jej historická hodnovernosť nie je celkom doložená, prakticky akékoľvek informácie o jej osobe pochádzajú najmä z diela Zlatá legenda (Legenda Aurea) od Jakuba de Voragine z 13.storočia.

Katarína sa narodila ako dcéra kráľa Costusa. Bola mladou, veľmi krásnou a vzdelanou ženou. V gréckych prameňoch sa nazývala Aikatheriné (znamená „stále čistá“), od toho sa neskôr odvodzovalo latinské Ecaterina a zrejme aj ruské Jekaterina.

Legenda o Kataríne …

Podľa legendy bola Katarína nielen múdra, ale aj veľmi zbožná. Ku kresťanskej viere ju priviedol pustovník, ktorý ju aj pokrstil. Daroval jej obraz Panny Márie s malým Ježiškom, ku ktorému sa modlievala. Ježiš sa k nej jedného dňa obrátil a daroval jej snubný prsteň. Od tohto momentu sa Katarína považovala za Kristovu nevestu.

Verejne kázala proti pohanom, kritizovala modloslužobníctvo, prenasledovanie kresťanov a vyzývala k prestúpeniu na kresťanskú vieru. Bola tak výraznou a výrečnou osobnosťou, že zaujala aj samotného pohanského cisára Maxentia, ktorý sa ju snažil prehovoriť, aby sa svojej viery vzdala. Keď pochopil, že sám s jej presvedčením nič nezmôže, dal povolať päťdesiat svojich najlepších učencov, filozofov a rečníkov, ktorých úlohou bolo vyvrátiť Katarínin postoj. Stal sa však presný opak. Katarína ich svojou múdrosťou presvedčila o pravde jej slov a následne učenci prijali kresťanskú vieru.

Maxentius to považoval za urážku svojej osoby a učencov dal upáliť. Kataríne, ktorá naňho ale zapôsobila, ponúkol svoju ruku. Tú však odmietla, s tým, že už je zasvätená Bohu a Kristovi. Nechal ju teda mučiť, biť palicami a bičovať, uvrhol ju do väzenia, kde mala ostať 12 dní o hlade. Jedlo jej posielal sám Kristus pomocou bielej holubice. Cisárov dôstojník Porfýrius spolu s cisárovnou Faustinou jedného dňa zbadali nad väzením obrovskú žiaru a boli svedkami, ako Kataríne ošetrujú rany samotní anjeli.

Ešte počas svojho uväznenia ich spolu asi s dvesto vojakmi obrátila na kresťanskú vieru. Cisár svoju ponuku po dvanástich dňoch zopakoval, chcel z Kataríny urobiť novú cisárovnú, no ona opäť odmietla. Maxentius ju nechal mučiť špeciálnym mučiacim nástrojom pozostávajúcim zo štyroch ostnatých kolies, ktoré však na jej prosbu pri mučení zlámal anjel (preto je hlavným atribútom sv. Kataríny práve koleso). Následne vydal Maxentius príkaz na jej sťatie mečom.

Traduje sa, že pri poprave z nej netiekla krv ale mlieko. Jej ostatky mali anjeli odniesť na horu Sinaj, kde neskôr cisár Justinián nechal postaviť (v súčasnosti pravoslávny) kláštor sv. Kataríny. Počas križiackych výprav sa jej uctievanie prenieslo aj do Európy. V stredoveku bola spolu s Pannou Máriou najuctievanejšou kresťanskou sväticou.

… alebo Hypatii?

Z tohto výkladu je asi jasné, že príbeh neodráža skutočnosť úplne verne. Dodnes mnohí historici tvrdia, že v skutočnosti je celá legenda vymyslená a skutočný základ prebrala zo života a smrti Hypatie, známej filozofky.

Hypatia pochádzala, rovnako ako Katarína, z Alexandrie, žile o zhruba storočie neskôr. Narozdiel od Kataríny však bola pohanka (aj keď kresťanov poznala a tolerovala ich). Šlo o známu filozofku, matematičku a astronómku – dokonca je považovaná za prvú známu matematičku. Táto helenistická neoplatonistka sa tešila širokej obľube v rôznych kruhoch, no stala sa súčasťou konfliktu medzi rímskym prefektom a biskupom, ktorí v Alexandrii pôsobili.

O Hypatii sa šírili reči, že za zlý vzťah medzi nimi môže práve ona. Toto rozzúrilo dav kresťanov, ktoré Hypatiu zavraždil. Stala sa z nej pohanská mučeníčka, v dobách osvietenstva bol symbolom boja vzbury proti kresťanstvu.

Spomínaní historici teda tvrdia, že legenda o sv. Kataríne je vlastne pokresťančený príbeh o živote a smrti Hypatie – akurát v ňom majú kresťania a pohania vymenené úlohy.

Tradície na Katarínu

Na sviatok Kataríny končila pastva a začalo sa strihanie oviec. Pre slúžiace dievčatá, paholkov a podobne to bol deň, keď dostali vyplatenú mzdu a mohli sa vyviazať zo služby alebo uzavrieť novú zmluvu, ak tak nestihli ešte na sv. Martina.

Čo sa týka zvykov a tradícií, keďže sa jednalo o prvý stridží deň, ženy ako hostia boli v domácnostiach nevítané. Ak by na Katarínu ako prvá prišla do domu žena, znamenalo by to pohromu pre gazdinú. Hrozilo, že sa jej celý rok bude rozbíjať hlinený riad. O to viac boli vítaní muži, ktorých prítomnosť mala vyhnať zlé sily a po nich už mohol prísť na návštevu ktokoľvek. V tieto dni chodievali po dedine chlapci „s oceľou“. Zväčša predniesli vinš: „Priniesol som oceli, žeby sa vám misky nebili“.

Vinšovníkov zvykli odmeňovať koláčikom, ovocím alebo aj grošom. Inde zase chlapci špásovali a rozbíjali o dvere Katarín starý riad. Preto už od včasného rána chodili po dedine malí chlapci s krátkym vinšovaním. Na Gemeri sa pri vstupe do domu hovorilo: “Katreny, Katreny, aby sa vám hrnky nebili, a kury dobre niesli.” S podobným vinšom chodili chlapci aj v iných oblastiach stredného Slovenska.

Keďže bola Katarína mučená na kolese, v tento deň bolo zakázané pracovať so všetkým, čo malo kolesá. Nesmelo sa mlieť v mlynoch, nemal byť žiaden povoz, nemohlo sa ani priasť na kolovrátkoch. Ženy nepriadli ani nešili, verili, že by sa im v lete pri práci na poli zbierali a zhnisali prsty.

Na Orave sa v rámci svojskej zábavy a predstáv o výčinoch bosoriek zaužíval zvyk, že chlapci a mládenci počas katarínskej noci poschovávali a poprenášali z domov, kde boli dievčatá, náradie. Prípadne vysadili brány z pántov a preniesli ich do vzdialenejšieho dvora. Odtiahli voz, rozložili ho a poskladali na susedovej streche. Pred dvere naukladali drevo, alebo postavili záchod, samozrejme opäť z cudzieho dvora.

V Čimhovej kradli žrde a vešali ich pod strechu z vonkajšej strany domu. Dievčatá mali za úlohu ich pred dňom sv. Kataríny dobre skryť, chlapci na ne striehli a večer si prezradili, čo kto zistil. Zo žrdí dokonca postavili v tesnej blízkosti rieky akúsi zámerne labilnú pyramídu, ktorá sa čoskoro zrútila do vody. Zvyšné žrde skončili na stromoch. Dievčata ich ráno museli hľadať, no väčšinou neúspešne, pričom si vyslúžili výsmech ľudí, že od svitania behajú po dedine ako bosorky.

Taký zimný Valentín

Na sviatok sv. Kataríny, rovnako ako na všetky stridžie dni sa vzťahovalo veľa rôznych praktík a zákazov, ktoré bolo treba dodržiavať, no rovnako aj množstvo zvykov z ľúbostnej mágie. Niektoré obyčaje sa regionálne odlišovali a vykonávali sa v iných sviatok. 

Napríklad, aby si dievča k sebe mohlo pripútať mládenca, malo vysypať cestičku od jeho domu k svojmu pilinami. Potom už mládenec nebude nikdy inde chodiť. Prípadne v pohronských obciach slovenska si dievčatá mohli zasadiť do piesku v kvetináči vetvičku z čerešne, slivky alebo orgovánu. Každý deň ju museli polievať vodou z potoka prinesenou v ústach. Ak do Vianoc rozkvitla, do roka bola svadba istá. Tento zvyk je veľmi podobný s tým, ktorý sa vykonával aj na sviatok sv. Barbory.

Ľúbostné veštenie na Katarínu malo rôzne podoby. Napríklad v Brezne sa odrezalo z ovocných stromov alebo kríkov (ktoré na jar skoro rozkvitajú – sliviek, ríbezlí) viacero prútov. Čo prút, to určité želanie. Vložili ich do nádoby s vodou, ktorú každý deň vymieňali. Podľa toho, na ktorom prútiku sa do Štedrého dňa objavili lístky, také želanie sa im malo splniť.

S Katarínou boli späté aj posledné, tzv. katarínske tancovačky, pred nadchádzajúcim adventom, ktorý svadby a zábavu ako spev či tanec zakazoval. Na týchto zábavách zväčša platilo „ženské právo“, čo znamenalo, že to boli práve ženy, ktoré si vyberali svojich tanečníkov, vyplácali muzikantov ale mali na starosti aj komplet občerstvenie. O polnoci mužom dopriali pánsku volenku. V tento večer si muži a ženy prakticky vymenili svoje typické role, dokonca bývalo zvykom, že ženy pozývali mužov na pálenku, či ich obdarovali darčekmi v podobe slávnostného pečiva, sušeného ovocia alebo kvetinami. Tancovalo sa zvyčajne až do bieleho rána.

Prezliekanie mužov za ženy

Na Orave sa chlapci v tento deň prezliekali za rôzne masky, alebo sa odievali do ženských šiat. Na hlavu si pripevňovali vrkoče vyrobené z kúdele. Na príslušných miestach si vypchali ženské kabátiky, ktoré mali na sebe oblečené. Neusilovali sa o napodobenie žien, ale skôr o akési parodovanie a vyvolanie komického účinku. Prípadne si niektorí z nich obliekol naruby kožuch a predstavoval medveďa, pričom ho ďalší, ktorý predstavoval medvediara, viedol na reťazi. Sprevádzala ich „Cigánka“ v otrhaných šatách s tvárou začiernenou od sadzí. V sprievode nechýbali ani muzikanti alebo aspoň harmonikár.

Zvykom bolo, že chodili od domu k domu (kde mali dievča), vytancovali gazdiné a ako odmenu si odniesli zemiaky, slaninku, vajíčka či rôzne iné naturálie. Ak im z lakomosti dali málo, neváhali si potajomky ešte dačo uchmatnúť. Vajíčka so slaninkou sa využili na dobrú domácu praženicu, ale zemiaky zvyčajne predali, aby mali na vyplatenie muzikantov a kúpu pálenku na večerné posedenie. Dievčatá zase prinášali víno a koláče.

Katarína, Karlštejn a ďalšie

V Čechách boli Katarínske zvyky a tradície veľmi podobné tým našským. Kult sv. Kataríny bol najsilnejší za panovania kráľa Karla IV., ktorý jej dokonca nechal postaviť kaplnku na svojom slávnom hrade Karlštejn. V deň jej sviatku 25. novembra 1332 zvíťazil v bitke u San Felice v severnom Taliansku. Za svoje víťazstvo vďačil práve Kataríne po zbytok života sa stal jej oddaným ctiteľom.

Príbehy o Kataríne ako o hrdej, krásnej a učenej svätici, ktorá nestratila svoju vieru v Krista ani pri hroznom mučení boli veľmi obľúbené najmä v stredoveku. Bola to práve ona, ku ktorej sa modlila aj slávna Jana z Arku.

Na Slovensku medzi významné architektonické pamiatky patrí napríklad Kostol a kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej  (Katarínka) zo 17. storočia, pri obciach Naháč a Dechtice v Trnavskom kraji. Postaviť ho dal gróf Krištof Erdody v roku 1618. Podľa legendy sa na mieste, kde bol františkánsky kláštor založený, zjavovala sv. Katarína mladému grófovi Jánovi Apponyimu.

Slávenie sv. Kataríny vo svete

Rovnako ako Martin aj Katarína si zachováva viac svetský typ osláv. Najviac rozšírené zvyky sú vo Veľkej Británii, Francúzsku a krajinách, na ktoré malo Francúzsko vplyv tj. najmä Kanada a južné časti USA (najmä okolie New Orleans).

Vo Veľkej Británii je to tradične sviatok čipkárov (najmä vďaka spojitosti s kolovrátkom), študentov, právnikov, tkáčov, výrobcov lán a podobných remesiel a tiež starých dievok. V stredoveku v anglickej časti ostrovov bol tento deň rozpoznávaný ako posledný predadventný deň, napr. Škótsko začínalo Advent až najbližšou nedeľou ku dňu sv. Ondreja (St. Andrew je patrónom Škótska). Tradične sa dodnes pečú koláče sv. Kataríny – cattern cakes. Pôvodná verzia bola pravdepodobne kysnuté cesto obohatené o rascu, škoricu, maslo, vajíčka a cukor. Zvyk pochádza z čias Tudorovcov a primárne sa začali piecť na počesť Kataríny Aragónskej, prvej manželky Henricha VIII.

Počas svojho pobytu v Ampthill, (kam ju dal Henrich „upratať“, kým sa rozviedli), sa dozvedela, že silno upadá trh a výroba čipiek. Zničila všetky svoje vzácne čipky, aby bolo nutné vyrobiť nové, čím trh znova naštartovala.  Čipkári z Nottinghamu (vtedajšie jadro výroby čipiek), tak z vďačnosti pomenovali tento koláč po nej. Dnes sa dajú nájsť aj recepty na nekysnuté verzie, ktoré už majú skôr podobu cookies (keksíkov), zachováva sa však kombinácia rasce, škorice a sladkého cesta. Večer býva spojený s ohňostrojmi (st. Catherine’s wheel).

Francúzsko, Kanada a pôvodne francúzske časti USA

Podobne ako v UK aj tu je sv. Katarína spájaná so starými dievkami. Tie, ktoré dosiahli vek 25 rokov a stále boli slobodné dostali prezývku Catherinettes. Navzájom si posielali pohľadnice a vyrábali sa papierové klobúky v zeleno-žltej kombinácii (farby symbolizujúce múdrosť a vieru). Zvyk vznikol vďaka tomu, ze vydaté ženy nosili čepiec a tak, aby slobodné na katarínske oslavy neboli ochudobnené, vyrobili pre nich papierové. Dodnes sa v tento deň zachovali prehliadky klobúkov a popri moderných sa ukážu aj tieto svätokatarínske zelenožlté.

Spolu s Francúzmi sa tento zvyk preniesol aj za oceán a klobúčnicke módne prehliadky sa konajú aj v Kanade a USA. Navyše sa vďaka Marguerite Bourgeois preniesol aj ďalší zvyk. Marguerite Bourgeois bola rehoľná sestra, ktorá sa zaslúžila o založenie školy v novousadlíckej komunite vo Ville-Marie (dnešný Montreal). 25. Novembra rozdala svojim študentom melasové karamelky (taffy) a v tomto zvyku pokračovala každý rok. St Catherine’s taffy sa stále robia. V USA sú skôr známe ako kisses (bozky). Pretože komu ju dievča dá, ten sa do nej zaľúbi. Populárne je aj sadenie stromov: „A la Sainte-Cathérine, tout bois prend racine.“ resp. „On St. Catherine’s Day (25th November) all wood takes root“. Teda v tento deň je vhodný na zasadenie stromu.

Estónsko

Veľmi populárny je tento deň v Estónku, no naopak oproti zvykom u nás sa návštevy žien priam vyžadujú. V minulosti sa všetci obliekali do svetlých ženských šiat (symbol nadchádzajúcej zimy a čistoty) – áno aj muži a chodili koledovať. Vedúca skupiny bola žena s prútikom, často bolo symbolicky zastúpené aj dieťa a zvieratá. Estónci tradične v tento deň varili ovsenú kašu, pečené jahňa s kašou, či rôzne strukoviny. V súčasnosti sa už toľko neprezliekajú, no koledovať, hlavne na vidieku, chodia stále. Želajú si úrodný rok a nosia drobnosti pre zvieratá (primárne ovce), aby boli zdravé a plodné v ďalšej sezóne. Je pravdepodobné, že časť týchto zvykov pochádza ešte z predkresťanských čias a sv. Katarína sa stala patrónkou dobytka až po rozšírení jej kultu po Európe.

Írsko

V Írsku je sv. Katarína jednou z najdôležitejších svätých, samozrejme až po sv. Patrikovi. Niekoľko, najmä prístavných miest, ju má za svoju patrónku a je považovaná za ochrankyňu námorníkov, najmä preto, že jej pridelili ako symbol maják. Či už kvôli tomu, že pochádzala z Alexandrie (kde bol vo svojej dobe najznámejší maják), alebo preto, že kostoly jej zasvätené, bývajú vystavané na kopci v blízkosti vody, nie je celkom jasné.[27]

Španielsko

V Španielsku, podobne ako vo Francúzsku ,slobodné dievčatá (Catalinetes), nosia papierové klobúčiky, alebo aspoň korunky. V minulosti sa sochy sv. Kataríny v kostoloch ozdobovali, toto privilégium mali slobodné dievčatá, alebo v tej dobe skôr ponímané ako staré dievky (staršie ako 25 rokov).

Hovorilo sa, že „ella va a coronar a Santa Catalina“, v preklade, že ide korunovať sv. Katarínu. V súčasnosti sa v niektorých častiach konajú rôzne oslavy, či už cirkevného charakteru – púte, alebo svetského – rôzne párty. Vyrábajú sa rôzne sladkosti, tiež karamelky (las ruedas de Santa Cataliana). Rovnako ako u Britov či Francúzov vyniká porekladlo „Para Santa Catalina toda madera arraiga“, tj “Na sv. Katarínu, každé drevo zakorení.”

[Betka, Katarína, Samuel]