Veľa ľudí povie, že áno a hneď to demonštruje: ‚‚Aha, chcem sa napiť vody, tak sa napijem.‘‘ Toto však dokazuje iba to, že sme (čiastočne) slobodní od vonkajších vplyvov. Takto chápaná slobodná vôľa môže byť iluzórna.
V jednom slávnom experimente napojili na mozog potkana elektródy, ktoré stimulovali rôzne časti mozgu. Dosiahli tým, že potkan chcel (!) ísť doľava alebo doprava, či liezť hore po rebríku. Potkan tak prešiel po celej vopred pripravenej trase. Keby ste sa ho opýtali, či má slobodnú vôľu, tiež by zapískal, že ‚‚jasné, sleduj – chcem ísť hore po rebríku tak idem.‘‘
Sme len tak slobodní, ako sme slobodní vo výbere toho, čo sa nám chce či nechce urobiť. A tu ide o kokteil génov, hormónov a neprestajne bublajúceho vedomia – nad ktorým máme len veľmi obmedzenú moc.
Vieme, že je takmer nemožné nemyslieť na niečo, čo nás práve trápi, alebo na čo sa tešíme. Svoju nadvládu nad vlastným vedomím si môžete ľahko otestovať – prinúťte sa na celú minútu na absolútne nič nemyslieť.
Nedarí sa, že? A do akej miery ste mali možnosť rozhodnúť o tom, ktorá myšlienka prerušila snahu o ticho ako prvá?
Toto je okrem iného podstata manipulácie. Niekedy úplne drobný zásah do podvedomie, zasiatie malého semienka spôsobí, že človek spraví presne to, čo manipulátor chce – a ešte to považuje za prejav svojej slobodnej vôle.
Znamená to, že nad svojim životom absolútne nemáme kontrolu a sme len otrokmi biochemických procesov? Pesimista povie, že áno, no optimista môže namietať.
Podstata našej identity tkvie v detailoch, ktoré sú nám unikátne. Na základe svojich spomienok, skúseností a aktuálnych pocitov mám možnosť zasahovať do vedomia a zmeniť prúd myšlienok. V mysli sa mi objaví chuť na koláč, no spomeniem si, ako som sa zadýchal na schodoch, zapracujem odhad toho, čo si o mne pomyslia iní a chuť na koláč potlačím.
Celé to možno znie ako úplne filozofická otázka, no vďaka progresu v biotechnológiách, najmä v oblasti mozgu, sa postupne stáva viac a viac naliehavou a tak by sa o nej malo začať vážne diskutovať.
[Samuel]
Pri čítaní o (ne)schopnosti ovládať myšlienky mi napadla otázka, ktorá by mohla prispieť do diskusie. Ako je to potom s meditáciou v prípade (ne)schopnosti ovládať svoje myšlienky? Ak sa mi podarí pri počúvaní hudby minútu na nič nemyslieť, znamená to, že mám slobodnú vôľu?
Zdravím, myslím si, že odpoveď je áno aj nie.
NIE kvôli tomu, že ako píšete, keďže existuje veľmi veľa premenných (hormóny, spomienky, skúsenosti, počasie atď.), ktoré ovplyvňujú finálne rozhodnutie, je nepravdepodobné, že by sme ich vedeli všetky určiť a teda so 100% presnosťou určiť budúce rozhodnutie. To, že ich ale my nevieme určiť neznamená, že všetky nemajú svoju hodnotu a keby tie hodnoty poznáme, VEDELI BY SME predpovedať na 100% čo sa stane – tým pádom slobodná vôľa nie je, je to len kauzálne konanie.
ÁNO kvôli tomu, že nevieme (a asi ani nikdy nebudeme vedieť) kvantifikovať všetky premenné, ktoré do procesu jedného rozhodnutia vstupujú. A teda vždy je tu priestor na tzv. “slobodnú vôľu.” Keďže neviem dopredu odhadnúť ako sa rozhodnem, tak sa vždy budem snažiť rozhodovať čo najlepšie.
SV máme, to je jasné, lebo každý kto SV spochybňuje robí OP (:oxymoron paradox:), jedine žeby sa nás počítače neustále pýtali, či majú slobodnú vôľu..
no nepýtajú a každý vie asi prečo, a to napriek tomu, že počítačom možno prisúdiť istý level vedomia, ktorý spochybňujú oba táborčeky..
Samuel: “”Celé to možno znie ako úplne filozofická otázka, no vďaka progresu v biotechnológiách, najmä v oblasti mozgu, sa postupne stáva viac a viac naliehavou a tak by sa o nej malo začať vážne diskutovať.””
a o čom sa má teda vážne diskutovať?