Bežne to pri knihách nerobím, no v prípade tejto spomeniem aj jej podnázov, dokonca preložený do češtiny: „Existencionální gordická balada / Metaforická fuga o mysli a strojích v duchu Lewise Carrolla.“ Myslím, že to o knihe čo-to napovie.
Prvou indíciou je, že táto kniha nie je pre nesmelých – je plná slovných hračiek, poprepletaných naratívov a treba jej venovať pozornosť. Inač sa človek stratí, alebo zasekne a knihu odloží. Príležitostí sa v knihe zaseknúť je viac než dosť, s takmer 800 stranami ide o záväzok na úrovni domáce zvieratka.
Druhou indíciou je, že kniha sa popreplataným spôsobom snaží pojednávať o povahe ľudskej a strojovej mysle. Významnou časťou knihy je analýza matematického diela Kurta Gödela, často sa však odkazuje na umelecké diela Bacha či Eschera.
Tieto veci na prvý pohľad nemajú žiaden súvis, no v skutočnosti ich spája niečo hlboké – sebareferencie. Gödel zistil, že keď sa matematika začne vyjadrovať sama o sebe, začne byť neúplná. Bach zas skladal diela pretkané cez samé seba a Escher kreslil ruky, ktoré sa kreslili navzájom. Podobné príklad poznáme aj inde, napríklad DNA ukladá informácie a zároveň obsahuje návod, ako ich čítať.
Bežne sa knihy spoliehajú na nejaký kontext na ktorý sa môžu odvolávať. Keď píšete o čiernych dierach, nemusíte vysvetľovať, čo je to svetlo. Hofstadter sa však rozhodol nespoliehať a na vlastných príkladoch vysvetľuje základy programovania, formálnych systémov v matematike či genetického kódu. Prvé stovky strán sú tak hlavne prípravou na veľkolepé – a v dobrom zmysle pomotané – finále.
Tak vám poviem, nie je to plážové čítanie. Knihu som čítal mesiace. Nemusel som sa však nútiť, skôr trvalo vstrebávanie obsahu. Rozmýšľal som, či môžem GEB označiť za najlepšiu knihu z kategórie literatúra faktu, ktorú som kedy čítal a nenapadá mi lepší kandidát.
[Samuel]PS: Čítal som to v angličtine, text je často založený na rôznych slovných hračkách a podobne. Obdivujem, že to niekto prekladal, k prekladu sa však neviem vyjadriť; druhýkrát to asi čítať nebudem. Ale z toho podnázvu je jasné, že prekladatelia boli citliví na autorove slovné hračky. Prekladali to: Petr Holčák, Zdeněk Kárník, Karel Horák a Otto Huřťák.