Od napísania mýtu o Daidalosovi a Ikarovi ubehla dosť dlhá doba na to, aby sme zistili, že k Slnku sa vlastne dá letieť, len na to treba poriadne vesmíru družicu.
NASA sa pri konštrukcii Parker Solar Probe poučila, nespoliehala na lepenie spojov voskom a úspech sa dostavil. Začiatkom tohto roka sa sonda úspešne „dotkla“ Slnka, ako sa píše v odbornom článku, ktorý vyšiel pre niekoľkými dňami.
Úvodzovky si slovo „dotkla“ vyslúžilo tým, že Slnka sa nedá dotknúť tak, ako sa dá dotknúť napríklad Zeme. Po prvé, Slnko je horúce a zhoreli by vám prsty či iné inštrumenty. Po druhé, Slnko je tvorené z plazmy, teda ionizovaného plynu a toho sa dotýka ťažko. No a po tretie, sonda sa nedotkla toho, čo bežne pod Slnkom chápeme.
Slnko si bežne predstavujeme ako plazmovú guľu, skladá sa však z rôznych vrstiev a tá vonkajšia, korona, zďaleka nemá guľový tvar. Ak sa na Slnko pozrieme počas zatmenia, vidíme, ako sa z neho ťahajú dlhé filamenty – ako také vlasy Medúzy. Práve korona nám pripomína, že Slnko nie je len o plazme, ale aj o magnetických poliach a ich divokej interakcii.
A práve tomuto sa Parker Solar Probe išla pozrieť na zúbok. Pohybuje sa po veľmi excentrickej eliptickej dráhe, počas ktorej na chvíľu načrie do slnečnej korony. Podarilo sa jej dostať až oblasti, kde dynamike dominujú magnetické polia, priamo skúmala hladkosť miestny štruktúr. V najbližšom bode preletu bola vo vzdialenosti 13 miliónov kilometrov, teda menej ako desatina našej vzdialenosti od Slnka.
Robiť výskum Slnka je nesmierne dôležité. Okrem toho, že je to najlepší nástroj, ako rozumieť hviezdam celkovo, má to aj, ehm, prízemnejší dôvod. Slnečné erupcie môže poškodiť zariadania na celej Zemi, ohroziť tisíce životov a napáchať biliónové škody. Schopnosť predvídať ich je na nezaplatenie.
Na Slnko sme sa doteraz mohli len pozerať. Hovorí sa, že radšej raz vidieť ako stokrát počuť. No pri výskume občas platí, že ešte lepší je priamy kontakt. Uvidíme, čo všetko nám ešte prinesie.
[Samuel]