Nielen SARS-CoV-2 ale aj iné vírusy, ktoré spôsobujú nádchu či chrípku nás vedia pripraviť o čuch. Najbežnejší spôsob, ktorý dobre poznáme je, že sa nám „upchá nos“. Čo sa vtedy deje? Bunky reagujú na prítomnosť vírusu zápalovou odpoveďou, ktorá je veľmi komplexná. Jej výsledkom je, že sliznica nosa sa viac prekrví, cievy sa rozšíria a sú priepustnejšie pre imunitné bunky, ktoré putujú k miestu infekcie.
Bunky do svojho okolia vypúšťajú molekuly, ktoré lákajú ďalšie imunitné bunky do boja, spôsobujú opuch a zvýšenú tvorbu sopľov (pekne povedané hlienu). Nielenže sa nám ťažšie dýcha, ale ani plynné molekuly sa nevedia dostať k čuchovému epitelu. Týmto spôsobom to však SARS-CoV-2 väčšinou nerobí. Strata čuchu u pacientov totiž nastáva často ešte pred nástupom iných spomenutých symptómov, prípadne sa tieto nevyskytnú vôbec.
Ale vráťme sa k čuchovému epitelu. Je to miesto, ktoré sa nachádza v nosovej dutine hlbšie ako to, na čo dočiahnete, keď si prstom špárate v nose, teda asi 7 cm od nosnej dierky. Tu sú uložené čuchové bunky – neuróny, ktoré rozpoznávajú plynné molekuly vo vzduchu. Každý neurón rozpozná jeden charakteristický molekulový motív, túto informáciu prevedie na elektrický signál a vedie ju svojimi výbežkami (axónmi) cez čuchovú kosť do mozgu, kde odovzdá signál ďalším neurónom. Informácia sa následne pospája a vzniká celkový vnem, teda napríklad, že cítime vôňu kávy.
K poškodeniu čuchu môže dôjsť na ktoromkoľvek mieste tejto dráhy. Čuchové bunky majú svoje zakončenia v nosovej dutine, čo je najčastejšia brána pre vstup SARS-CoV-2 do tela a preto predstavujú najpravdepodobnejší cieľ. Na to aby SARS-CoV-2 vstúpil do bunky, využíva spike-proteín. Pomocou neho nedokáže vstúpiť do každej bunky ale iba do tej, ktorá má na svojom povrchu receptor ACE2, na ktorý sa spike-proteín prichytí a enzým nazývaný TMPRSS2, ktorý napomáha takto prichytenému vírusu vstúpiť do bunky. Čuchové neuróny u ľudí tieto receptory na svojom povrchu nemajú, nachádzajú sa však na iných bunkách v čuchovom epiteli – konkrétne na podporných bunkách, ktorých funkciou je udržiavať v okolí čuchových neurónov vhodné prostredie na ich fungovanie. Najpravdepodobnejšia hypotéza teda je, že SARS-CoV-2 infikuje podporné bunky, čo natoľko zmení prostredie v okolí čuchových neurónov (poškodí podporné bunky, vyvolá lokálnu imunitnú odpoveď), že tie nie sú schopné viesť informácie do čuchových centier v mozgu.
Že SARS-CoV-2 neinfikuje čuchové neuróny priamo je vlastne dobrá správa. Totiž poškodenie čuchových neurónov alebo centier v mozgu v dôsledku vírusovej infekcie (ale napríklad aj pri úraze hlavy) spôsobí stratu čuchu v rozmedzí niekoľkých mesiacov až rokov. U SARS-CoV-2 to býva v priemere niekoľko týždňov. Nie je vylúčené, že SARS-CoV-2 môže vstúpiť do čuchových buniek (vplyv na to môže mať napríklad lokálna imunitná odpoveď) ako aj do niektorých mozgových centier. Na základe dát, ktoré doteraz máme, to však vyzerá, že ide skôr o výnimočný jav.
[Danica]Zdroje:
https://advances.sciencemag.org/content/6/31/eabc5801
https://www.nature.com/articles/d41586-021-00055-6