Čo má sci-fi spoločné s vedou?

Časť ľudí si myslí, že vedci sci-fi nenávidia. Sci-fi je bežne plné vedeckých nepresností, vo vesmíre počujeme výbuchy a čo viac, vedcov zobrazuje ako podivínov v bielych plášťoch. Iná časť si zas myslí, že všetci vedci sci-fi a fantasy milujú a je ťažké nás vidieť v inom, ako geekovskom tričku. Pravda je asi niekde uprostred, ako aj v širokej pupulácií, časť vedcov tento žáner obľubuje a časť nie.

Sci-fi vie byť pre vedu prospešná jedným dôležitým spôsobom – priťahuje študentov do prírodovedných oborov. Však viete: „Prišiel som kvôli svetelným mečom, no zostal som kvôli laserovej interferometrii.“

Existuje aj kurióznejší prípad, kedy sci-fi literatúra pomohla vede. Keď Carl Sagan chystal knihu Kontakt, trápil sa s tým, ako v príbehu hodnoverne zrealizovať cestovanie k ďalekým hviezdam. Napísal svojmu kamarátovi Kipovi Thornovi (ktorý pred pár rokmi dostal Nobelovu cenu za objav gravitačných vĺn a pracoval na filme Interstellar) a požiadal ho o radu. Thorne sa svojej úlohy zhostil s patričnou vervou a len tak mimochodom zrevitalizoval výskum červých dier. Kým dovtedy o nich nevychádzali prakticky žiadne odborné články, po Thornovej práci to boli desiatky až stovky ročne.

Sci-fi má s vedou spoločné dve metódy. Veľa známych sci-fi príbehov sa odohráva vo svete, kde všetko funguje rovnako, ako v tom našom – až na jeden detail. Napríklad ľudia objavili návod na nesmrteľnosť, dostali správu o existencii mimozemšťanov alebo vynašli spôsob, ako upravovať spomienky. Ako by sa zmena takéhoto jedného aspektu odrazili na fungovaní ľudí a celej spoločnosti? Vo vede často postupujeme podobne. Zaujíma nás nejaký systém, jav či mechanizmus. Všetko ostatné zafixujeme a zmeníme len jednu vec – teplotu, frekvenciu či gén – a pozrieme sa, ako sa táto jedna zmena prejaví na správaní celku.

Druhý prístup v sci-fi či fantasy je zmeniť takmer všetko, aby sa ešte viac zvýraznili aspekty sveta, ktoré nás zaujímajú. Mnohé veľké fantasy príbehy a sci-fi ságy sú v skutočnosti o tých najbežnejších veciach ako láska, priateľstvo či zrada. Tento postup je tiež obľúbený vo vede. Pomeníme skúmaný systém, pokojne až do extrému, len aby vyniklo to, čo nás na ňom zaujíma. Einstein premýšľal o dobiehaní svetelného lúča, Bekenstein o spúšťaní závažia do čiernej diery, Maxwell o démonovi, ktorý triedil molekuly vzduchu – nerealistické príklady, ktoré však zvýrazňujú kľúčové aspekty reality.

Niektorí ľudia kritizujú sci-fi, že motivuje vedcov skúmať oblasti, ktoré nevyzerajú veľmi reálne – alebo boli by super zaujímavé, ak by reálne boli – ako napríklad červie diery, warpový pohon či cestovanie v čase. Na druhej strane, možno je pre vedu dobré mať občas motiváciu skúsiť spraviť aj prehnane veľký krok, nie všade sa dá totiž dostať malými.

[Samuel]