Občas sa v noci pozrieme na oblohu a cítime sa zmätene. Nočná obloha je iná, než hocičo, čo bežne vidíme. Je takmer dokonale čierna, no len takmer – svietia ne nej rôzne bodky. Niektoré sú väčšie, niektoré menšie, niektoré stoja a niektoré sa pohybujú – každú noc ich nájdeme na trochu inom mieste.
Asi najzvláštnejšou skutočnosťou je, že sa nočnej oblohy nemôžeme dotknúť. Donedávna platilo, že obloha je iba na pozeranie. Ľudia vystúpili na hory a sopky, prešli cez púšte a hlboké lesy, splavili dlhé rieky a preplavili oceány. Chodidlami sa dotýkali rozpálených letných kameňov, na tvárach cítili jarný dážď a fúkanie vetra, prstami sa dotýkali šuchotajúceho sa lístia. Cítili teplo iných ľudí aj chlad ocele. Všetkého sme sa mohli dotknúť – len nie hviezdnej oblohy.
Kým kameň bol pre ľudí kameň a drevo bolo drevo, bodky na nočnej oblohe museli byť niečím špeciálnym. Už praveké civilizácie hľadali v pohyboch objektov na nočnej oblohe zmysel a význam. Pre niekoho to boli starí ľudia, ktorí sa živia rybami z hviezdnej rieky. Pre iných zas božstvá, ktoré nemo bdejú nad osudmi ľudských životov. Pre učencov to boli ideály geometrických telies a manévrov, dnes na ne hľadíme cez prizmu diferenciálnych rovníc a zdeformovaného časopriestoru.
Ľudia do vesmíru projektovali svoje predstavy o svete. Bolo to bezpečné, o hviezdach sa dalo rozprávať a nedalo sa ich dotknúť. Takže si každý mohol povedať čo len chcel a nikdy sa neprišlo na to, či vravel pravdu, alebo nie.
To však platilo len donedávna, pár storočí dozadu sa náš vzťah k nočnej oblohe zmenil. Kým pravidelnosti v pohybe telies si učenci všímali od nepamäti, ich základné princípy dokázali uchopiť len pred pár storočiami. Vyžadovalo si to niekoľko vedeckých revolúcií – od vzniku modernej fyziky a matematiky až po objavy v konštrukcii teleskopov a detektorov, no postupne sme vo vesmíre začali objavovať systém a poriadok.
Máme nový opis nočnej oblohy, no natíska sa otázka, či nám astronómovia a kozmologičky len neponúkajú len novodobú mytológiu? Sú rozprávania o supernovách iba dnešným ekvivalentom bájok o ľuďoch, ktorí pri bafkacej súťaži vytvorili vesmírne hmloviny? Je čierna diera to isté, ako dávny obraz pekla? Odpoveďou je nie.
Základom moderného poznania, skúmania a vedy je totiž možnosť svoje predstavy o svete testovať a overovať. Astronóm skúmajúci hviezdy môže robiť odvážne predpovede – ak objavíme novú hviezdu takého typu, ako skúma, tak bude mať predvídateľné vlastnosti, napríklad farbu. A keď povie astrofyzik, ako sa bude meniť jas nejakej supernovy, môžeme jeho predpovede konfrontovať s realitou a pozorovaniami.
Síce sa nočnej oblohy stále nemôžeme dotknúť tak, ako sa dotýkame materiálov v laboratóriu a nemôžeme ich skúmať tak, ako skúmame vzorku pod mikroskopom, môžeme o nej robiť testovateľné predpovede. A možnosť testovať svoje hypotézy je jediné, čo pre robenie vedy potrebujeme.
Keď napríklad od Newtona vieme, že sa objekty v Slnečnej sústave pohybujú po kužeľosečkách – elipsách, parabolách či hyperbolách – máme jednoduchý spôsob, ako jeho tvrdenie vyvrátiť. Stačí nájsť teleso, ktoré sa pohybuje inak, napríklad po sínusovej krivke a Newtonova teória by padla.
Respektívne, nie padla, no vyžiadala by si svoje presnenie. Napríklad, Merkúr sa nepohyboval okolo Slnka po peknej elipse, jej dráha sa mierne stáčala. A tak prišiel Einstein s presnejšou teóriu gravitácie, ktorá tento pohyb vysvetlila. Jeho teória však priniesla aj ďalšie predpovede, pomocou ktorých sme ju mohli ďalej testovať a spresňovať.
Na vesmír stále prevažne len hľadíme – aj keď na niektoré blízke telesá sme vyslali či už ľudská posádku alebo robotizované sondy – robíme to však veľmi systematickým spôsobom. Tvoríme si predstavy o vesmíre, ktoré neustále testujeme a spresňujeme. Keď objavíme novú hviezdu, astronómovia vedia, na ktoré pozície v diagramoch patrí a vedia rovno povedať, akými mechanizmami sa riadi. Zmenšuje sa tak miera prekvapenia, ktorú nám vesmír môže priniesť, stáva sa pre nás predvídatelnejším.
Vesmíru začíname postupne rozumieť no nie je zaručené, že mu niekedy porozumieme úplne – fyzika na nás kladie prísne obmedzenia. Napríklad vplyvom rozpínania vesmíru existuje hranica, za ktorú nikdy neprenikneme – expanziou priestoru sa od nás vzďaľuje nadsvetelnou rýchlosťou. Naše poznanie je tak limitované na síce veľký, ale limitovaný priestor – hranica pozorovateľného vesmíru má priemer okolo deväťdesiat miliárd svetelných rokov. Za ňou sa možno vesmír riadi inými zákonmi. Síce by to bolo prekvapivé, no nikdy to nedokážeme overiť. Pozeranie sa na vesmír má svoje limity.
Hľadíme do hlbín vesmíru, no nevieme, či vesmír hľadí späť na nás. Existencia mimozemského života je jednou z najzaujímavejších otvorených otázok vo výskume vesmíru. Zatiaľ vieme povedať toto: na aspoň jednej planéte život vznikol. Zároveň vieme, že je planét veľa – okrem siedmich ďalších v našej Slnečnej sústave vieme o tisícoch ďalších v iných hviezdnych systémoch. Voláme ich exoplanéty a na niektorých z nich nepanujú úplne márne podmienky.
Poznáme veľa planét a zopár mesiacov, na ktorých by mimozemský život vzniknúť mohol no to ešte nie je dosť na to, aby sme jeho existenciu považovali za zjavnú či nebodaj dokázanú. Možno je vznik života neuveriteľné vzácny jav a vo vesmíre sa zopakoval len párkrát, niekde ďaleko od nás. Alebo sa to podarilo iba raz? Arthur C. Clark povedal, že sú len dve možnosti: buď sme vo vesmíre sami alebo nie; obe sú rovnako desivé.
Odpoveď na tieto otázky nám môžu priniesť teleskopy, ktoré už teraz snímajú ďaleké hviezdy a planéty. Stačí len trochu šťastia – svetlo sa šuchne o atmosféru exoplanéty a tá v ňom zanechá svoje odtlačky. Analýzou jednoduchého signálu sa tak môžeme dozvedieť, že na nejakej planéte sa nachádza množstvo priemyselného plynu – napríklad freónu – a tým pádom aj viac-menej pokročilá civilizácia. Zistenie, že sa niekde nie veľmi ďaleko od nás nachádza iná civilizácia – ktorá na nás hľadí podobne, ako my hľadíme na ňu – by na ľudskú spoločnosť mohlo transformačný vplyv neporovnateľný s hocičím, čo sme v histórii zažili.
Znova sa vraciame k pôvodnému motívu – hľadíme do vesmíru a premýšľame o živote a svojom postavení v ňom. Dumáme, či sme tu sami, zisťujeme, že hmota v našich telách bola ukutá v žeravých hviezdnych jadrách a pýtame sa, ako vesmír vlastne vznikol. Je aj vznik vesmíru zatiahnutý nepreniknuteľnou oponou? Alebo nám nové fyzikálne objavy dovolia za ňu nahliadnuť? Náš vesmír je možno jediný, možno ich je však veľa a všetky sa riadia trochu inými pravidlami.
V iných vesmíroch možno neexistuje svetlo, alebo hmota tak, ako ju poznáme; možno majú viac či menej priestorových rozmerov, než naše tri. Možno majú život a možno sú pusté. Ako však môže vyzerať život vo vesmíre, ktorý sa riadi úplne inými fyzikálnymi zákonmi, než ten náš? Dokázali by sme ho spoznať o opísať? Aký je rozdiel medzi nami a bodkami, ktoré vidíme na hviezdnej oblohe? Sme to isté, alebo niečo úplne iné? Čo to život vlastne je?
To stále nevieme jednoznačne povedať. No je to ďalšou ukážkou, že skúmaním vesmíru skúmame aj samých seba.
[Samuel]Táto esej vznikla ako úvodný text k výstave v Galérii Slovenského rozhlasu, nakoniec z nej vzišiel aj jej názov. Pozrieť si ju môžete do 9. 9. 2022 (vstup je zadarmo, nájdete ju na prízemí v budove Slovenského rozhlasu.)
https://www.rtvs.sk/radio/galeria-sro/vystavy/cez-vesmir-hladime-na-seba