O vesmíre, prírode a vôbec
Krátke príspevky o vede, vesmíre a prírode. Píšeme o všetkom, čo nás zaujíma! Napravo je zoznam tém, z ktorých si môžete vybrať.
Predstavy ľudstva o tom, ako funguje vesmír, vznikali od počiatku vekov. Na exaktnosti nabrali asi pred storočím, keď Albert Einstein sformuloval svoju teóriu gravitácie. Tá opisuje gravitačnú silu ako prejav zakriveného časopriestoru. Vraví sa, že nahradil teóriu od Newtonova, no možno je presnejšie povedať, že ju rozšíril – keďže Newtonova teória je súčasťou tej Einsteinovej.
O jadrovej energii sme v podcaste rozprávali už niekoľkokrát. Dnes máme unikátnu možnosť sledovať, ako sa nová jadrová elektráreň uvádza do chodu. Aké kroky treba pri spúšťaní podniknúť? Koľko tento proces trvá? V čom sa elektráreň podobá na filharmóniu? O tom všetkom diskutujú Jozef a Samuel s Petrom Uhríkom.
Stretnú sa, na dvoch festivaloch po sebe, dvaja matfyzáci. A síce sa bežne rozprávajú o úplne normálnych témach, teraz majú niečo zvláštne a aktuálne – škálovanie festivalov.
Veci sa prenášajú, organizujú a ukladajú jednoduchšie pokiaľ sú ľahšie a menšie – jednoducho kompaktnejšie. Pri balení na dovolenku sa snažíme do kufra dostať čo najväčšie množstvo vecí a prirodzene sa pri tom zamýšľame či dané veci budeme určite potrebovať a teda či nie sú nadbytočné (redundantné). Priestor ušetríme napríklad tým, že si niektoré veci ako potraviny, kúpime až na mieste.
„Povedz mi v akých jednotkách meriaš vzdialenosti a ja ti poviem, čím sa živíš.“ Toto nefunguje takmer nikdy a s nikým, je však jedna výnimka. Ak vám niekto povie, že: „Vzdialenosti meriam v zetkách,“ takmer isto viete, že hovoríte s kozmológom.
„Radi objavujeme niečo nové!“ Taký je opis vedeckej práce, ktorý občas zaznie. Niečo podobné mi minule v diskusii povedal aj Norbert Werner. Potom spresnil svoju odpoveď, keď som sa spýtal, že prečo skúma práve vesmír – však niečo nové sa dozviem, aj keď otvorím na náhodnej strane telefónny zoznam. Najkrajšiu časť svojej odpovede mi doplnil až po skončení diskusie: „Cez vesmír sa človek dotýka nekonečna.“
„Prosím ťa, pridáš jeden stupeň? Je mi chladno.“
„Zbláznil si sa? Najprv jeden, dva, potom desať, sto, tisíc a všetci tu zhoríme do tla!“
Takáto konverzácia vám určite príde absurdná. Pritom ju, v mierne kamuflovanej podobe, vídame bežne.
Webbov vesmírny teleskop je geniálny inštrument, moderný div svet, na ktorý sme čakali dlho no veríme, že to stálo za to. Chválime ho až do neba, no občas to trochu preženieme a o teleskope sa povie niečo, čo nie je pravda. Jedna taká vec sa opakuje – teleskop vraj dovidí ďalej, než hociktorý jeho predchodca. Nie je to pravda.
Pred pár dňami bolo udelené najprestížnejšie matematické ocenenie, Fieldsova medaila. Presnejšie povedané, boli udelené štyri medaily, a to matematikom Hugovi Duminil-Copinovi, Juneovi Huhovi, Jamesovi Maynardovi a Maryne Viazovskej.
Tento týždeň sme uzreli prvé zábery z Webbovho vesmírneho teleskopu a treba pripomenúť, že je fascinujúce, že sa to vôbec podarilo. Misia sa ťahala desaťročia, hrozilo jej zrušenie, chýbali peniaze, mal problémy pri záťažových testoch, roztrhal sa mu ochranný štít, musel by opravený a aj keď už letel vesmírom, stále hrozilo, že sa niečo zasekne a nebude dať opraviť. Že ukázal vôbec niečo, to je malý zázrak.
