Asi ste zachytili fenomén „cancel culture“. V podstate ide o mechanizmus, kedy sú človek či firma nátlakom vytlačení z verejného prostredia.
Niekto hovorí, že ide o užitočný nástroj ako z verejnej diskusie vytlačiť toxické myšlienky. Iní zas, že ide o formu neorganizovanej cenzúry. Do detailov a nuáns sa nebudem púšťať, pokojne sa vyjadrite v komentároch.
Ako ste si všimli, často sa vyjadrujem na internete. Typicky píšem o prírode, vesmíre a vôbec. Niekedy sa však vyjadrím k posolstvu nejakého verejne pôsobiaceho človeka. Snažím sa komunikovať slušne a reagovať na faktické nepravdy. Aj tak som si v pár komentároch prečítal, že sa niekoho snažím „cancelnúť“.
Ako som písal minule, pre zdravé fungovanie spoločnosti je podľa mňa nevyhnutné kritizovať myšlienky, ktoré si to zaslúžia. Zároveň však súhlasím, že dochádza k snahám niektorých ľudí „cancelnúť“. Akurát to robia prevažne tí ľudia, ktorí kričia, že sú obeťou.
Stačí sa pozrieť, ktorí ľudia sa stiahli z verejného priestoru či sa do neho boja vstúpiť. Cez koronu sme tu mali útoky na hygienikov, predseda vlády nakladal šéfke liekovej agentúry, Palo Čekan spravil jeden blbý vtip (za ktorý sa opakovane ospravedlnil) a dodnes mu to komentujúci vyhadzujú na oči.
Veľa slušných ľudí povedalo, že nechce ísť do politiky, lebo je bahnom. Počuli ste niekedy, že by sa takto sťažoval niekto neslušný či vulgárny? Takým sa to nebridí.
Nechcem hádzať ľudí do dvoch vriec, ale v prvom priblížení ich môžeme rozdeliť na slušných a neslušných. Ak sa rozprávajú dvaja slušní ľudia, ktorí spolu nesúhlasia, môžu mať konštruktívnu diskusiu. Ak sa rozprávajú dvaja vulgárni ľudia, okydávajú sa a buď im je to úplne jedno, alebo ich ten zápal dokonca teší. Problémom je, keď sa slušný človek začne rozprávať s neslušným. Jednému z nich je to veľmi nepríjemné –hádajte ktorému.
Zažívame epidémiu neslušnosti a vulgárnosti. A práve tá vytláča z verejnej diskusie slušných ľudí. Práve tých, ktorí by mohli viesť produktívnu a konštruktívnu polemiku. Práve neslušnosť a vulgárnosť sú u nás nástrojmi „cancel culture“.
Ak nechceme, aby sa z verejného priestoru stalo (ešte väčšie) bahnisko, treba začať dvomi vecami. Po prvé, od seba. Nenechať sa uniesť emóciami, aj keď nás páli jazyk. Keď niekomu vynadáte, užitočná diskusia skončila. Ak sa neviete udržať, ani sa do nej nepúšťajte. Takýto ventil je možno príjemný, ale škodí. No a po druhé, musíme sa naučiť voči neslušnosti ohradiť, nemôže byť tolerovaná. Dlho sa sem plížila a teraz bujnie, je čas s tým niečo skúsiť robiť. Ísť príkladom je jedna z možností.