Vesmír je, ako sme zistili, tak trochu tajnostkár. Kedysi sme mohli dúfať, že na každú rozumnú otázky, skôr či neskôr nájdeme odpoveď.
Existuje typ otázok, na ktoré sa odpovedá ťažko. Veci sa udiali dávno a identické podmienky sa nedajú plnohodnotne zreprodukovať. Napríklad: ako vznikol život na našej planéte?
Vyzerá to tak, že k odpovedi na túto otázku sa blížime a rôzne dieliky skladačky zapadajú do seba. Na druhej strane, stopercentnú odpoveď možno nebudeme mať nikdy. Budeme vedieť ukázať scenár, pri ktorom život vznikol z neživej hmoty. No keďže dlho nezanechal žiadne stopy, napríklad v podobe fosílií, nebudeme si úplne istí.
Existuje iný typ otázok, ktorý sa týka súčasnosti, no vec, ktorá nás zaujíma, je obklopená nejakou bariérou respektíve limitom. Napríklad, do mozgu živého človeka môžete – aspoň zatiaľ – naťahať len malý počet káblikov a sledovať, čo sa mu deje v hlave. V porozumení fungovania mozgu nás teda limitujú (alebo spomalujú) nedostatočné technológie. Tu môžeme v budúcnosti dúfať v presnejšie neinvazívne metódy.
Sú však príklady, kde sú možno všetky nádeje márne. Napríklad si také čierne diery. Ak do nich spustíte hocijakú kameru, môžete kupovať novú. Je teda možné, že sa kvôli horizontu udalostí, hranici, spod ktorej niet návratu, nikdy nedozvieme, ako vyzerá vnútro čiernych dier.
No a potom existujú otázky, ktoré nesú naraz obe komplikácie (a pár ďalších). Napríklad, ako vznikol vesmír? Aj to bolo dávno a nedá sa to zreprodukovať v laboratóriu a aj panovali také podmienky, že okolo veľkého Tresku vytvorili clonu. Napríklad, prvých pár státisícročí bol vesmír plný horúcej plazmy nepriechodnej pre svetlo. Iné formy signálu mohli prechádzať, ale aj tie majú svoje limity – napríklad tesne po vzniku vesmíru ešte neexistovali.
Nedá sa teda, skromne povedané, vylúčiť, že nikdy nebudeme mať pozorovania, ktoré jednoznačne opíšu, ako prebiehal Veľký tresk.
Zároveň je však reálne, že nastane taká situácia, že sa ukáže, že máme jedinú unikátnu fyzikálnu teóriu (alebo triedu teórií), ktorá je matematicky konzistentná, dokáže opísať vznik vesmíru a tam kde ju vieme testovať a pozorovať, je v zhode s pozorovaniami. Stačilo by to?
Matematika by tak slúžila ako teleskop do najhlbšej minulosti vesmíru. Jasné, asi trochu menej uspokojivé, ako priame pozorovaniami, ale osobne by som aj takýto scenár bral ako víťazstvo – a v istom zmysle zavŕšenie úlohy pochopiť, ako vznikal náš vesmír. Čo si myslíte vy?