Kým neexistovali rôzne skenery mozgovej aktivity, tak sa mozog skúmal pomerne nepríjemným spôsobom – pomocou pacientov, ktorí mali časť z neho poškodenú.
Ak sa robotníkovi zapichol klinec do hlavy a on to prežil, no prestal hovoriť, tak sa došlo k záveru, že v danej oblasti sídli rečové centrum. Nie všetky poškodenie však boli náhodné.
Epileptické záchvaty
Pri epileptickom záchvate dôjde k “zoskratovaniu” mozgu, obrovské množstvo neurónov začne naraz vysielať signály a mozog ako celok prestane normálne fungovať. Keď u pacientov napomáhali lieky, pristupovalo sa k drastickému riešeniu.
Mozog sa skladá z dvoch hemisfér, ktoré sú prepojené “dátovým káblom” (corpus callosum). Pacientom, u ktorých sa epilepsia objavovala často, sa tento kábel prestrihol, čo malo zabrániť šíreniu záchvatu z jednej hemisféry do druhej.
Pomerne nepríjemné riešenie pre pacienta, no zlaté obdobie výskumu fungovania mozgu.
Prekrížené spojenia
Hemisféry sú prepojené s telom do kríža, ľavá riadi pravú časť tela a naopak. Podobne to platí pri prijímaní signálov. Funkcie mozgu, ako napríklad reč či matematické schopnosti sa však často nachádzajú len v jednej z hemisfér.
U ‘split-brain’ pacientov dochádza občas k zvláštnemu správaniu, napríklad ľavá ruka chce dvere otvoriť, pravá ich zas zatvára – každá z hemisfér chce totiž niečo iné.
Keď dali napríklad výskumníci do ľavej ruky alebo ľavej časti zorného pola objekt, nevedel ho pacient pomenovať. Keď ho však dali napravo, zrazu to nebol problém. Ako je to možné?
Rečové centrum sa nachádza (u väčšiny ľudí) v ľavej časti mozgu. Ak videl pacient objekt iba ľavým okom, prišiel signál do pravej časti mozgu – a tá túto informáciu nevedela artikulovať. Ak ho však videl pravým, ľavá hemisféra nemala problém.
Podobne to fungovalo napríklad s matematikou – jednoduché príklady zobrazené iba v pravej časti vizuálneho poľa dokázal pacient vyriešiť, tie zobrazené v ľavej časti vôbec.
Fascinujúci pokus a dôležité ponaučenie pre všetkých
Osobne považujem za najzaujímavejší nasledovný experiment. Pacientovi ukázali obrázok a zo zoznamu slov mal vybrať to, ktoré s ním súvisí najviac. Keď napríklad ukázali kuraciu nohu, očakávalo sa, že ukáže na kura, keď mu ukázali zasneženú krajinu, očakávalo sa, že ukáže na lopatu na odhadzovanie snehu.
Zvláštna vec sa stala, keď mu jeden obrázok ukázali tak, že ho videlo len ľavé oko a druhý tak, že ho videlo len pravé oko. Keď požiadali pacienta aby vybral, čo vidí, ukázala jedna ruka na kura a druhá na lopatu. Freaky, right?
Najzaujímavejšie vec sa však ešte len mala udiať. Keď sa pacienta opýtali, prečo ukazuje naraz aj na lopatu aj na kura, vymyslel si výhovorku, niečo ako: ‚‚Lopata je predsa na odhadzovanie kuracieho trusu.‘‘
Práve táto zdanlivo nenápadná výhovorka nám hovorí veľa dôležitých vecí. Napríklad, že vedomie nie je výhradou jednej z hemisfér, prepája obe.
No čo je ešte dôležitejšie, ukazuje, že naše vedomie sa snaží hľadať zmysluplné a konzistentné vysvetlenia, pokúša sa vidieť zmysel aj tam, kde žiaden nie je.
Obraz sveta skladá ako puzzle – a keď tam dáky kúsok nepasuje, tak ho tam vtlačí tak trochu nasilu. Myseľ chce, aby svet dával zmysel. Preto však zároveň trpí rôznymi chybami – napríklad viac verí informáciám, ktoré podporujú jej pohľad na svet a menej tým, ktoré tento pohľad vyvracajú. Práve okolo nás často vznikajú bubliny s tak rozdielnym videním sveta.
Ak totiž všetci skladáme puzzle tak, že do neho niektoré kúsky vtláčame tak trochu nasilu, môžeme dostať z tých istých dielikov úplne iný obraz.
[Samuel]Viac čítania na wikipédii.