Priznám sa – koncept merania IQ nemám veľmi rád. Ľudia majú svoje silné aj slabé stránky, a to platí aj pre myslenie: niekomu to ide s číslami, inému s farbami, ďalšiemu zase s ľuďmi. Napriek tomu môže byť IQ užitočný diagnostický nástroj. Podľa výskumov totiž platí, že ak niekomu určíte hodnotu IQ na základe jednej sady úloh, z tejto hodnoty možno do istej miery predpovedať, ako sa mu bude dariť pri riešení ďalších úloh.
Jeden známy výskum z roku 2010 sa zaoberal otázkou, či je možné určiť niečo ako tímové IQ pre skupinu ľudí. Teda, či sa dá na základe niekoľkých parametrov určiť hodnota, ktorá by naznačila, či bude skupina úspešná aj pri riešení ďalších úloh. Prvé dôležité zistenie – takáto hodnota sa dá skutočne namerať.
To však až také prekvapivé nebolo. Zaujímavejšie bolo zistenie, od čoho toto „tímové IQ“ záviselo. Mohli by ste čakať, že od IQ jednotlivcov – no len čiastočne. Väčší vplyv mali tri faktory: sociálna citlivosť, vyváženosť priestoru a zastúpenie žien (najmä preto, že ženy v tomto výskume dosahovali vyššie skóre v sociálnej citlivosti). Sociálna citlivosť je miera toho, ako dobre viete čítať vnútorný stav ostatných členov skupiny – niečo, čo by ste hovorovo mohli nazvať emočná inteligencia. Vyváženosť priestoru zas merala, či diskusii dominovali len niektorí jedinci, alebo dostali priestor všetci.
Predstavte si, že zoberiete dvoch ľudí – jeden má IQ 100, druhý 130. Ak ich necháte spolu robiť test, ako dopadnú? Ťažko povedať. Ak ten prvý nepustí druhého k slovu, výsledok bude 100. Ak to spravia naopak, môže byť výsledok 130. No ak obaja poznajú svoje silné a slabé stránky a vedia sa dopĺňať, môžu dosiahnuť výsledok ďaleko presahujúci číslo 130.
Kľúčové ponaučenie z tejto úvahy či z uvedeného výskumu je jasné – inteligencia skupiny nezávisí len od priemernej inteligencie jej členov. Ak necháme rozhodovať toho s najnižším IQ, efektívne IQ skupiny bude zodpovedať jeho úrovni. Naopak, ak si dáme záležať na tom, aby sme pochopili silné a slabé stránky jednotlivcov a umožnili im sa vzájomne dopĺňať, môžu ako celok dosiahnuť omnoho viac, než by sme naivne očakávali.
Toto by mala byť podstata a význam odborníkov v spoločnosti. Nepotrebujeme, aby všetci rozumeli biochémii – ale potrebujeme vedieť, na koho sa obrátiť a koho počúvať, keď čelíme výzvam v oblasti biochémie. Vieme, kto z nás je vhodný na navrhovanie investičných stratégií, kto je dobrý v učení ľudí a kto zas dokáže zachytiť emócie v umení. Naučiť sa všetko o tomto svete je pre jednotlivca nemožné. No vedieť, na akých odborníkov – ktorí jednej špecifickej oblasti venovali veľkú časť svojho života – sa kedy obrátiť, to je nevyhnutný predpoklad fungujúcej spoločnosti.
Geneticky sa z generácie na generáciu veľmi nemeníme. A hoci školstvo možno neprekvitá, ani tam v priebehu rokov nenastáva dramatická zmena. Jeden zo spôsobov, ako môže celej spoločnosti dramaticky klesnúť efektívne IQ, je ten, že stratí schopnosť identifikovať odborníkov a počúvať ich rady. Spomeňte si na to vždy, keď nejaký politik či verejne činná osoba – a veru, že ich za posledné roky nebolo málo – útočí na odborníkov len pre ich názor. Takéto útoky ohlupujú spoločnosť ako celok.
[Samuel]