Dávnejšie sme si predstavili ačohentizmus – nástroj lenivého diskutéra. Funguje jednoducho, keď niekto nezvláda diskusiu, tak presmeruje pozornosť na niečo iné.
Rozprávate sa o vakcínach a on sa dopytuje, prečo nikto nerieši životosprávu obyvateľov. Riešite ruskú inváziu a on sa pýta na Irak. Analyzujete politickú korupcia a on chce vedieť, čo si myslíte o kauze predbývalej vlády. A čo hentí a čo tamten?
Niekto by mohol namietať, či sa tým, že nechceme meniť tému, len neschovávame pred ťažkými otázkami. Toto obvinenie je mylné.
Predstavte si, že máte v práci hodinovú poradu na ktorej sa máte rozhodnúť, kedy spustíte predaj nového produktu. Porada začne, nastolí sa agenda a zrazu sa Jano spýta, či by sa nemal produkt premenovať. Potom zdvihne ruku Magda a povie, že je inflácia a či na to ostatní myslia. Kontruje Ivana a hovorí, že firma potrebuje viac brigádnikov. Tým sa preberie Jakub a spýta sa na včerajší hokej.
Prebehla hodina, porada skončila a odpoveď na hlavnú –ani žiadnu ďalšiu – otázku nemáte vyjasnenú.
„Ale diskusia v skutočnom svete predsa nie je obmedzená na jednu hodinu!“ Nie je, pravda. No ľudská pozornosť a schopnosť diskutovať obmedzená je. Niektoré témy sú aktuálne a majú prioritu.
Rovnako, ako je úplne legitímne odbiť kolegu, že cieľom porady je nový produkt a nie jeho parkovacie miesto, je v poriadku človeka upozorniť, že teraz je na stole aktuálna téma a krivdy z minulosti či iné témy môžeme prediskutovať keď na ne bude čas.
[Samuel]