Zvyky na Ondreja

Sviatok sv. Ondreja je ďalším významným stridžím dňom. Už v jeho predvečer sa preventívne jedla bohatá dávka cesnaku a kreslili sa kríže na dvere. [2,14] Spolu so Štedrým dňom sa kedysi jednalo o jeden z najdôležitejších sviatkov čo sa týka mágie a veštenia.

Meno Ondrej pochádza z gréckeho Andreas a znamená statočný alebo mužný. Sv. Ondrej je často vzývaný na pomoc proti dne, zároveň je patrónom neviest, rybárov, baníkov a mäsiarov. Rovnako je tiež patrónom aj krajín ako je Rusko (uhlopriečne položený tmavomodrý ondrejský kríž na bielom podklade je dodnes vlajkou vojenského námorníctva Ruskej federácie), Grécko, Talianska (najmä jeho regiónov Sicílie, Neapola, Brescie, Amalfi, Mantovy) a Škótska. 

Podľa jednej legendy v roku 832 bojovala škótska armáda vedená kráľom Angusom proti armáde Northumbrie, vedenej kráľom Althestanom. Angus sa modlil o pomoc k sv. Ondrejovi a na znak jeho ochrany sa na oblohe zjavil jasný biely mrak v tvare sväto-ondrejského kríža. Škóti bitku vyhrali a ondrejský kríž sa tak stal ich symbolom. Neskôr sa tento kríž dostal aj na vlajku Veľkej Británie.

Ondrejov sviatok pripadá na 30. novembra. V kostoloch sa slávi jeho pamiatka, ktorou sa začínal nový cirkevný rok. Tento dátum väčšinou zaraďujeme aj do obdobia adventu, no niekedy sa stáva, že advent začína až po 30. novembri.

História a legendy o sv. Ondrejovi

Sv. Ondrej je spomenutý už v evanjeliách, ktoré sa o ňom zmieňujú ako o prvom povolanom apoštolovi samotným Ježišom Kristom, no spomínajú ho aj v súvislosti so zázračným nasýtením 5 tisíc ľudí. Viac informácií o jeho živote ale nachádzame v apokryfnej knihe Skutky Ondrejove (z 3. stor.), či kapitolách už spomínanej Zlatej knihy od Jakuba de Voragine.

Ondrej bol, rovnako ako jeho mladší brat Peter Šimon, rybárom a pochádzal z galilejskej Betsaidy. Ako pomerne mladý vraj podľahol učeniu Jána Krstiteľa a neskôr aj samotného Ježiša Krista. Ježiš ich spolu s bratom zastihol na Genazaretskom jazere a povolal ich k sebe s tým, že z nich urobí „rybárov ľudí“. 

Podľa legiend Ondrejovi pripisujú aj nejaké to zázračné vyliečenie, vraj dokázal uzdravovať fyzicky aj duševne chorých. Po smrti Krista sa začal venoval misijnej činnosti a putoval postupne cez Bitýniu (Malá Ázia), južné Rusko (Skýtske kmene. Na príkaz anjela sa vraj vybral do Murgundie zachrániť uväzneného a oslepeného apoštola Matúša) a Trákiu (dnešné Bulharsko a Rumunsko) až do Grécka, kde dosiahol svoje najväčšie apoštolské úspechy a konal zázraky. Kvapkami vody zachránil chlapca z horiaceho domu. V Nicei vyhnal sedem diablov v podobe psov, tí ale v inom meste zabili chlapca, ktorého vzkriesil modlitbou. Pre horlivé kresťanské presvedčenie a obracanie pohanov na pravú vieru, visel jeho život často na vlásku.

Smrť a symbol X

Jedného dňa ho v hlavnom meste Achájska (Patra) na polostrove Peloponéz požiadala o pomoc jedna žena, ktorá neskôr z vďaky konvertovala na kresťanstvo. Nanešťastie pre neho, mužom onej ženy nebol nik iný, ako rímsky miestodržiteľ Aeges, ktorý sa rozhneval a po zistení ako sa veci majú, nechal Ondreja zatknúť a ukrižovať na kríži v podobe písmena X. Nebol pribitý klincami, ale priviazaný povrazom a na kríži zomieral tri dni. Pochovali ho v Patrase. Jeho ostatky boli ale na rozkaz cisára Konštantína v 4.storočí prevezené do Konštantínopolu, cisár tak chcel konkurovať Rímu, kde sa nachádzali ostatky sv. Petra a Pavla. V roku 1208 sa dostali do talianskeho mesta Amalfi a v roku 1462 preniesli relikviár so svätcovou hlavou do chrámu sv. Petra v Ríme. Odtiaľ ich v roku 1964 na príkaz pápeža Pavla VI. preniesli do Patrasu, kde sú uložené v bazilike sv. Ondreja. Najmä pre východné cirkvi je sv. Ondrej dodnes na popredných miestach úcty k svätým. Relikvie jeho kríža uchovávali v kláštore v Neune, neďaleko Marseille.

Ondrej býva často vyobrazený ako apoštol v dlhej tunike s plášťom, s knihou alebo zvitkom, rovnako ale aj s krížom v tvare X, na ktorom bol ukrižovaný, s povrazom, ktorým bol priviazaný, alebo so sieťou a rybami, keďže jeho pôvodná profesia bola rybárstvo.

Zvyky na Ondreja

Podľa pranostík sa v tento deň dalo predpovedať nielen počasie na celú zimu, ale aj hojnosť úrody do ďalších sezón. Vraj „Sneh, ktorý napadne na Ondreja, dlho leží, len na Gregora (12. marca) do potoka beží.“ Prípadne “Ondrejský sneh zje ražný chlieb.”

V takom Turci, aby si gazdovia zaistili bohatú úrodu zvykli na Ondreja triasť ploty. Inde, napr. na Liptove, chodievali pastieri so zväzkom prútov, z ktorých si gazdiná jeden vybrala a pastiera vyšibala po nohách, aby bol pri pasení rezký.

V Honte pastieri chodili s tzv. „Koledou“. Koledu prinášali kraviari a ich pomocníci, gondáši. Pastier mal cez plece prehodenú kapsu z hrubého plátna, tzv. Visák. Do kapsy ukladal chlieb, vrece na obilie či strukoviny. Pastierov syn nosieval zväzok brezových prútov. Pri vstupe do domu pekne pozdravil a predniesol:

“Ctení páni hospodári, prichodíme k vám ako vaši služobníci, pretože dnes pamiatka Ondreja prichodí, nuž a nás do vášho príbytku privodí. A čo vám Hospodin ráčil na poli požehnati, že by ste nám mohli z tohto voľačo udeliti. Preto vám vinšujem do domu príchod – zo dvora východ, a vám všetkým domácim dobrého zdravia.”

Po vinši väčšinou chlapec obdaroval gazdinú jedným z prútov a ona zaň mu vyplatila drobný peniaz (v medzivojnovom období sa dávala koruna). Tento prút sa odkladal a na jar sa ním vyháňal dobytok a ovce na prvú pastvu. Pastiera ponúkli aj pálenkou, mal pripravený bochník chleba, za slamienku obilia, kus slaniny a šošovicu, prípadne fazuľu.

V niektorých dedinách zvykli mládenci nosiť mužskú figurínu zvanú Dietko, prípadne nosili prevrátené kožuchy a tváre si začiernili, aby nimi mohli strašiť mladé dievčatá. Na Orave býval ešte zvyk tzv „ďaďov“. Mládenci sa preobliekli za žobrákov, potreli tváre sadzami, natiahli na seba rôzne kože z ježa a takto vystrojení chodili po domoch, kde sa usilovali dopichať a začierniť mladé slečny.

Ondrejská noc bola považovaná za magickú. Keďže šlo o ďalší stridží deň, v nočnej temnote sa prebúdzali rôzne strašidlá a démoni. Preto sa vykonávali rôzne ochranné obrady a rituály,mnohé sa pomerne výrazne orientovali k blížiacemu sa slnovratu. Všetky vonkajšie práce museli skončiť už pred súmrakom, inak by hospodárstvo navštívili zlovestní čerti a čarodejnice. Keďže je sviatok sv. Ondreja považovaný za jeden z najdôležitejších vešteckých dní, tradovalo sa, že čo sa človeku počas ondrejskej noci sníva, to sa mu aj splní.

Túžba poznať budúcnosť

Väčšina veštenia mala jeden spoločný atribút, a síce, dievčatá sa snažili vyveštiť za koho a kedy sa vydajú (Ondrej je patrón neviest). Veštby vychádzali z predstavy, že osud človeka je v základných smeroch určený už pri jeho narodení a že každé dievča má osudom určeného muža, rovnako ako aj muž ženu.

Jedným zo spôsobov, akým sa dievky k potrebnej informácii snažili dopracovať, bolo napríklad lákanie psa na chleba. Každé dievča si vzalo kúsok chlebíka, položilo ho na lopatu a čej kúsok si vzal havko ako prvý, tá sa obliekla do svadobných šiat najskôr. Tento zvyk však poburoval mnohých veriacich a kňazov, pretože evokoval staré pohanské tradície a najmä neúctu k chlebu ako božiemu milodaru.

Veštilo sa aj pomocou topánky, ktorú si dievča prehodilo cez plece. Ak päta topánky smerovala od dverí do miestnosti, dievča sa tak skoro nevydalo a muselo si na toho pravého ešte vyčkať. O polnoci zvykli dievčatá chodiť klopať na kurník. Ak sa ozval prvý kohút, do roka bola svadba. Ak sliepka, svadba sa ešte nejaký ten rok nekonala. Alternatívou k hydine bola v niektorých regiónoch ošípaná (napr. na Orave). Dievky zvykli chodiť klopkať na svinský chliev. Po koľkom údere svinka ráčila zachrochtať, po toľkých rokoch šlo dievča pod čepiec.

Také slovenské Fortune cookies

Veľmi populárny bol aj zvyk spoločného varenia halušiek alebo pirohov. Mladé vydajachtivé dievčatá spoločne varili halušky/pirohy, do ktorých vkladali lístočky s menami chlapcov, po ktorých túžili. Lístoček, ktorý vyplával ako prvý obsahoval meno budúceho ženícha. Aby bolo veštenie naozaj úspešné, bolo treba všetky suroviny potrebné na halušky (alebo aspoň 3 z nich) ukradnúť z domu, kde mali Ondreja. Takýto zvyk bol napríklad príznačný pre Horehronské obce. No a napríklad na hornej Orave museli múku ukradnúť z mlyna a vodu prinášať z potoka v ústach. Na Liptove zase musela múka pochádzať z aspoň deviatich domov.

V Brezne si každé dievča napísalo trinásť lístočkov. Desať lístkov symbolizovalo desať rôznych chlapcov, jedenásty niekoho neznámeho, dvanásty smrť a trinásty ostal prázdny. Rozhodujúci bol ten, ktorý s cestom vyplával prvý. Prázdny znamenal, že dievčiná musela s vydajom ešte minimálne rok počkať.

V mnohých regiónoch verili, že čary budú fungovať, len ak dievčatá použijú nový hrniec, v ktorom sa ešte nič nekuchtilo. Uvarené halušky mali vyťahovať rukou, prípadne varechou, vložili pod tanier a odtiaľ si každá losovala svoj osud. Keď už zistili, kto bude ich ženíchom, trápilo ich ktorá z nich pod čepiec pôjde ako prvá. Samozrejme, aj na túto záľudnú otázku existoval spôsob ako ju zodpovedať. Vytvorili kruh, do prostriedku ktorého dali kocúra. Na ktorú fešandu sa kocúrik najprv pozrel, tá mala čoskoro kráčať k oltáru. Aby si boli ale naozaj stopercentne isté a nevadili sa kam pohľad kocúrika naozaj smeroval, priniesli ešte gunára, zaviazali mu oči a ktorú ďobol ako prvú, tá si mohla začať chystať svadobnú výbavu.

Svoju tradíciu malo aj trasenie plotom. Na Ondreja v noci dievčatá vybiehali k plotom, ktorými triasli a odriekali: „Trasiem plotom, nikto nevie o tom, len sám Pánboh z neba, že mi muža treba.“ Zo smeru odkiaľ sa ozval štekot prvého psa mal vraj prísť aj onen ženích.

Na Záhorí sa pre zmenu triaslo stromom pričom sa odriekalo: “Strome strome trasem Ťa, svatý Ondrej prosím Ťa, či mi povíš snát, s kým ja budem pred oltárem stát”.  Dievča išlo spať a o ktorom chlapcovi sa jej v tú noc snivalo, ten mal byť jej budúci ženích.

Liatie olova

A samozrejme, nesmieme zabudnúť na hádam najznámejšiu Ondrejskú tradíciu – liatie olova. Zvyčajne sa cez ucho veľkého kľúča lialo roztavené olovo priamo do studenej vody (v takom Turci muselo dievča, pre ktoré liali olovo, kľačať a držať misku so studenou vodou nad hlavou), pričom zvedavá dievčina recitovala: „Ondreju, Ondreju, na teba olovo leju, aby si mi dal znať, koho budem muža mať“. Tento spôsob bol jemne abstraktný, vyžadujúci dobrú fantáziu, pretože podľa predmetu, ktorý im pripomínal stuhnutý olovený výtvor, mohli určiť, aké povolanie ich budúci milý bude mať, či kedy bude svadba a krstiny. Ak napríklad olovo svojim tvarom pripomínalo pušku, na dievča niekde čakal vojak. Ak batoh, vyvoleným mal byť handrár. Nástroje symbolizovali remeselníkov, kruh veniec a teda vydaj všeobecne. V prípade, že olovo prípomínalo truhlu, dievča malo do roka zomrieť. A ak kolísku, čakal ju život v hanbe, pretože sa mala stať slobodnou matkou.

Tiež bol pomerne rozšírený zvyk veštenia osudu zo štyroch hrnčekov, prípadne troch obrátených tanierov. Hrnčeky boli obrátené hore dnom, pričom pod každý z nich sa vložil nejaký predmet (hlina, chlieb, prsteň, hrebeň a pod). Jedna osoba pripravila hrnčeky, druhá si potom losovala. Tú, ktorá pod hrnčekom našla hlinu vraj čakala do roka smrť, chlieb symbolizoval zbohatnutie, hrebeň chorobu a prsteň zase veštil svadbu. V prípade tanierov sa veštilo len s pomocou prsteňa a čepca, pričom tretí tanier ostal prázdny. A teda, buď sa zasnúbila, vydala alebo ešte zostala dievkou. Ak jej zvedavosť nedala spať a túžila vedieť aj za koho sa vydá, musela z piatich domov, kde bývali vhodní ženísi, ukradnúť drevo, ním zohriať vodu a v nej si umyť vlasy. Následnej sa jej v sne mala ukázať tvár vyvoleného.

V niektorých oblastiach bývalo zvykom, že na Ondreja chodievali mladé dievčatá siať konope na hnoj, pričom potichu odriekali: “Ondreju, Ondreju, konope ti sejú, daj nám, Bože, znať, či nás budú brať.”

Turčianske dievčatá si ako alternatívu mohli zvoliť mužské nohavice, ktoré si pred spaním vložili pod hlavu. Pod vankúš museli rozsypať konopné semienka a potom už len vyčkať, koho im spánok privedie do života.

Jedným k najzaujímavejším a zároveň najkrutejším spôsobom veštenia patrila tzv. žabacia metóda, populárna najmä v susedných Čechách. Dievča muselo v predvečer sv. Ondreja chytiť žabu, potrieť ju medom a zaživa zahrabať do mraveniska. Podľa ostatkov sa potom lúštila svetlá budúcnosť. Napríklad kosť v tvare háčika znamenala, že fešanda pôjde na dračku a ctitelia sa o ňu pobijú, zatiaľ čo kostička v tvare lopatky symbolizovala, že tak skoro jej ešte čepiec nepripnú. Ak sa náhodou dievka vydávať ešte nechcela, mala rozomlieť kostičku na prášok a zapiecť do koláča, ktorý potom núkala všetkým možným nápadníkom. Kosť ktorá bola dokonale ohlodaná veštila bohatstvo a úrodu, avšak zvyšky mäsa alebo kože znamenali choroby a starosti. Ostatok žabej čeľuste sa zašíval do vrecúška a nosil vôkol krku ako talizman pred uhranutím.

Na deň sv. Ondreja mali ženy zakázané priasť (ovce by dostali motolicu, alebo by sa vlk „zamotal“ medzi ovce), nemohli navštevovať susedov v ranných hodinách a nemohli ani pracovať v hore. V takom Turci sa báli aj muži ísť do hory, verili, že by ich strom privalil. Z domu, kde bol Ondrej, nechceli ani nič požičať, vraj by ich postihla škoda na majetku. [1,2,3,9]

Zvyky boli na naprieč Slovenskom naozaj rôzne. Na Orave sa odplácali chlapcom katarínske žarty, na Horehroní hádzali dievčatá Ondrejom hlinené hrnce do dverí. V takej Čimhovej odniesli z humna rezačku, prípadne iný pracovný nástroj a odložili ho do cudzieho dvora. V niektorých obciach, ako napríklad Vitanová, zvykli mládencom kradnúť časť odevu, bez ktorej sa ťažko zaobišli.

Slávenie Ondreja vo svete

Škótske tradície

Ako bolo spomenuté vyššie, legenda vraví, že Škóti majú sv. Ondreja za patróna vďaka Angusovi. No oficiálnym patrónom Škótska sa stal až v roku 1320, keď pápež Ján XXII. podpísal deklaráciu (Declaration of Arbroath), kde uznal Škótsku nezávislosť.  Tento deň je v Škótsku významný natoľko, že si ho v roku 2006 odsúhlasili ako deň voľna (bank holiday) a pokiaľ kalendárne vychádza na víkend, voľno je najbližší pondelok. Zároveň je to deň škótskej vlajky (Saltire), ktorá je zložená z modrého podkladu s bielym svätoojdrejským krížom a na významných budovách v tento deň Saltire nahrádza spojenú britskú vlajku (Union Flag).

Legenda o sv. Ondrejovi vraví, že nebol ukrižovaný na typickom kríži, aký poznáme z príbehu o ukrižovaní Ježiša. Ondrejský kríž mal byť v tvare písmena X. No táto legenda sa začala spájať s Ondrejom až v 10. Storočí a úplne rozšírená a ustálená bola až v 17.storočí. Bitka Angusa sa však udiala v roku 832, takže kríž, ktorý údajne videl, nebol v tej dobe ponímaný ako ondrejský. Napokon symbol X sa hojne vyskytuje na galskych minciach z 1. A 2. Storočia p.n.l., pôvodne je spájaný s pohanským bohom Thorom a ako kresťanský sa začal používať až 4.-5. storočí nášho letopočtu, takže symbolika tohto kríža, mohla mať u Škótov ešte pohanské korene.

Čo sa týka osláv samotných, v tento deň sa vyznáva všetko škótske, tradičné jedlá ako rybia polievka – cullen skink, či pečená jahňacina. Konajú sa rôzne galské párty – ceilidh, ktoré zahŕňajú typické škótske tance. Rovnako ako u nás dievčatá veštia alebo skôr veštili svojich ženíchov. Pri jednej dievča musí ošúpať jablko tak, aby nepretrhla šupku, tú potom hodiť za seba a podľa tvaru (ak pripomínalo písmeno abecedy) hádať, kto bude jej manžel (jeho meno začínalo týmto písmenom). Ďalšia, podobná ako u nás zahŕňala načúvanie štekotu psov – z ktorej strany zaštekal, z tej prišiel ženích.

Rumunsko a vlkodlaci

V Rumunsku, podobne ako u nás verili, že v tento deň môžu zlé sily ľuďom škodiť. Mnohí predvečer sv Ondreja považujú za istú verziu Halloweenu dodnes. Traduje sa povera, že v tento deň môžu vlci hovoriť a koho v túto noc vlk uhryzie, sám sa stane vlkodlakom. Ako účinnú ochranu považovali a považujú cesnak. Ten sa jedol, vešal do okien, trámov dverí domov a maštalí, či za komíny. Možno práve odtialto sa Bram Stoker inšpiroval pri výbere ochrany pred Draculom. 

Vydajachtivé dievčatá v noci z 29. Na 30. Dávajú lístky bazalky pod vankúš, aby sa im prisnilo, koho budú mať za manžela. Bazalka rovnako cesnak má ochrániť pred zlými silami a tak je súčasťou rôznych tradičných jedál.

Ďalšou podobnej našej tradícii je sadenie obilia, kto ho na sv. Ondreja zasadí a ponechá v dome do konca roka, podľa stavu bude vedieť predpovedať úrodu budúci rok. Podobne funguje aj strihanie a polievanie vetvičiek ovocných stromov. Pokiaľ vetvička vykvitne do Vianoc, budúci rok strom, z ktorého pochádzala, urodí veľa ovocia.

Keďže pre Rumunsko je sv. Ondrej patrón, rovnako ako pre Škótov, aj Rumuni majú v tento deň sviatok, voľný deň.

Bulharsko a medvede

Bulhari tento deň volajú Medvedí deň. Traduje sa príbeh o zlej macoche, ktorá v zime vyhnala nevlastnú dcéru vyprať čiernu vlnu do potoka. Tam ju stretol starý muž a spýtal sa prečo plače na brehu potoka. Po vysvetlení ju poslal domov. Keď sa vrátila, bola odetá celá v zlate. Macocha chcela, aby aj jej vlastnú dcéru muž obdaroval. Tiež ju vyslala do lesa. Keď ju našiel starý muž, povedala mu, že aj ona chce zlato. Tiež ju poslal domov, macocha ju vyhliadala, no keď otvorila dvere, čakal ju tam medveď v čiernej kožusine. Starý muž jej dcéru za trest premenil na medveďa.

Podľa tradícií najstaršia žena ráno na sv. Andreja hodila do ohňa varenú kukuricu so slovami, aby si medveď vzal túto varenú a surovú nechal tak. Malo to chrániť ľudí a úrodu pred medveďmi.

Pre Bulharov je medveď symbolom plodnosti a narodenia, takže mladé dievčatá mali v tento deň voľno od všedných prác. Medvedia srsť sa používala ako amulet na odohnanie strachu. Kedysi boli ľudia, ktorí medvede chovali a týchto si volali na oslavy. Mať v tento deň v dedine medveďa, znamenalo dobrú úrodu, plodnosť a zdravie ďalší rok. Dokonca majiteľom platili a dávali drobné dary, aby ich medveď chránil a priniesol zdravie.

Tradične sa jedlo a jedáva jedlo z rôznych zŕn – cereálne kaše, strukoviny – hrach, fazuľa, šošovica a samozrejme kukurica. Všetko, čo sa je v tento deň, bude budúci rok dobre rásť.

A prečo medveď na sv. Andreja? Pravdepodobný základ je ešte u pohanov, no časom sa na zvyky nabalila kresťanská legenda, v ktorej Sv. Andrej skrotil medveďa a používal ho miesto koňa. V inej verzii sv. Andrej oral pole, z lesa prišiel medveď a zožral vola, ktorý ťahal pluh. Sv. Andrej skrotil medveďa a zapriahol ho miesto vola.

Poľsko, Nemecko, Rakúsko a hľadanie ženíchov

V Poľsku sa zvyky nesú v pôvodne pohanských zvykoch – vo veštení a zaklínaní ženíchov. V minulosti dievčatá siali ľanové semienka po cestičke k ich domu – aby urýchlili príchod ženícha. Prípadne si ľanové semienka rozsypali okolo postele – aby láska vykvitla. Na hraniciach s Českom semienka hádzali za seba, odriekajúc, že kde semienka vykvitnú v kvety, tam ich bude čakať ženích, zvyk sa volá sadenie svätoondrejskej záhradky. Tiež sa využivali na veštenie štekajúce psy, krákajúce vrany, či krochkajúce prasce. Ticho znamenalo, že budúci rok žiadna svadba nebude. Alebo vydajachtivé dievčatá nachystali psom jedlo a podľa toho, od ktorej si zobral prvé, ta sa prvá vydala.

V niektorých častiach sa dodnes zachovali oslavy, kde sa leje horúci vosk cez kľúč do studenej vody a potom sa z výsledku veští (podobne ako u nás liatie olova). Či sa hrajú rôzne hry na veštenie vydaja – zoraďovanie topánok zúčastnených od najvzdialenejšej steny až ku dverám a koho topánka skončí vo dverách ako posledná, tá sa vydá prvá.

Ďalšou hrou je palénie papierikov s menami chlapcov plávajúcou sviečkou. Papieriky sa pripevnia na okraj misky s vodou, v ktorej pláva horiaca sviečka. Ktorý papierik sa podarí zapáliť ako prvý, ten bude ženích.

Čo sa týka jedla, keďže pre Poliakov je toto posledný deň pred adventným pôstom, nešetrí sa ani na jedle ani  na pití.

V nemecku a rakúsku je veštenie manžela aj u našich bližších či vzdialenejších susedov. Ženích sa po tejto básničke mal dievčaťu prisniť:

„Mees, Mees, 
Heiliger Andrees, 
Gib, dass ich dieser Nacht 
Den doch seh, 
Mit dem ich einst vor’m Altar steh.“

Ktorá je významovo podobná tej zo Záhoria. Na lepší účinok si navyše dievčatá zbierali rôzne bylinky, ktoré si dávali pod vankúš. 

Ďalší zvyk boli 3 hryznutia do rohlíka. Ak na tretie uhryznutie stretli muža, mohli podla jeho výzoru určiť, akého ženícha môžu čakať. Ak nešiel okolo žiadny, ten rok žiadna svadba nebola. 

Rovnako sa tu tradovalo trasenie stromami, počúvanie psov, či hádzanie topánok – dievča hodilo topánku za seba a pokiaľ špička smerovala ku dverám, mala sa vydávať.