Tradície na Barboru

Po Ondrejovi je ďalším stridžím dňom (ranné návštevy žien boli opäť nežiaduce) a sviatkom aj deň sv. Barbory. Hoci k jej osobe prakticky neexistujú žiadne hodnoverné historické pramene, jej existenciu dokladajú aj legendy v už spomenutom diele Zlaté legendy z pera dominikánskeho mnícha Jakuba de Voragine.

Legenda o Barbore

Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi, ktorí boli privolávaní najmä v ťažkých chvíľach (morová epidémia) a spolu so sv. Katarínou Alexandrijskou, sv. Dorotou a sv. Margitou tvoria v kresťanskej náuke skupinu štyroch veľkých svätých panien.

Podľa kresťanskej tradície pochádzala z Nikomédie (dnešný Izmit v Turecku), narodila sa v 3. storočí n.l. do bohatej pohanskej rodiny a oplývala vznešenou krásou. Jej otcom bol kupec Dioskorus, ktorý bol silným odporcom kresťanov a Barboru vychovával v prísne helenistickom duchu. Keďže vďaka svojej profesii často cestoval, bál sa aby jeho dcéra nepodľahla nevhodnému kresťanskému učeniu a tiež aby jej krásy nepočarovala nevhodnému nápadníkovi. Riešením bolo uväznenie Barbory v kamennej veži s dvomi oknami, kde ju obklopil všemožným prepychom. Avšak, jeden zo slúžiacich bol tajným stúpencov kresťanov (nadviazala aj písomné kontakty s teológom Origenom), a na túto vieru čoskoro obrátil aj samotnú Barboru (pokrstil ju kňaz Valentinus prezlečený za lekára). Tá potom z úcty k sv. Trojici nechala vo veži preraziť ešte tretie okno. Jej otec ju chcel po svojom návrate vydať, čo Barbora odmietla. Rovnako zistil, že jeho dcéra sa nechala pokrstiť, čo v ňom vyvolalo obrovský hnev a rozhodol sa dcéru potrestať. Barbore sa podarilo ujsť, túlala sa lesom, kde jej úkryt poskytla skala, ktorá sa pred ňou zázračne otvorila. Na úteku sa maskovala rôznym preoblečením, maskami a aj zvieracími kožami. Spoliehala sa na štedrosť a dobrotu cudzincov a sem tam klopala na rôzne príbytky, kde ju obdarovali pšenicou a granátovými jablkami. Podľa niektorých verzií sa mala túlať aj cez pšeničné polia, pričom pšenica po jej krokoch zázračne rástla a zahľadzovala jej stopy.

Vďaka zrade istého pastiera (ktorý sa následne za trest premenil na mramorovú sochu a jeho ovce na kobylky) ju však jej otec chytil, odovzdal rímskym úradom a nechal kruto mučiť. Zverstvá, ktorým bola Barbora vystavená, nariadil rímsky miestodržiteľ Marcián, ktorého očarila jej krása a snažil sa jej kresťanské presvedčenie najprv vyhovoriť. Barbora sa ale zastrašiť nedala, pripravená podstúpiť hocijaký rozsudok. Začali bičovaním, ďalšie spôsoby, ktorými ju chceli zbaviť viery zahŕňali driapanie železnými hrebeňmi, bitie palicami, pálenie bokov a odrezanie pŕs. Následne mala byť hnaná ulicami mesta, na výstrahu ostatným kresťanom. Nakoniec ju dal Marcián popraviť sťatím, čo vykonal samotný Barborin otec. Traduje sa, že ihneď po vykonaní rozsudku doňho udrel blesk a spálil ho na uhol.

V 11. storočí preniesli údajne jej ostatky do Chrámu sv. Marka v Benátkach a neskôr do kláštora sv. Jána Evanjelistu na ostrove Torcello.

Sv. Barbora býva zobrazovaná ako mladé dievča s alabastrovou pleťou, v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve. Jej typickými atribútmi sú pávie pero (značí múdrosť a vzdelanosť, ale je aj symbolom nesmrteľnosti), meč (ktorým bola popravená), slonovinová vežička, palmová ratolesť alebo kalich s hostiou (ktorú jej pred popravou mal priniesť anjel).

Barbora ako patrónka

Je patrónkou profesií, ktoré majú dočinenia so zbraňami, strelným prachom, tiež baníkov (vďaka skale, ktorá sa jej otvorila aby mohla utiecť. Baníci v deň jej sviatku robia rôzne sprievody a v baniach mávajú na ochranu oltáriky s Barboriným svetlom). Uctievaná je aj ako ochrankyňa pred bleskami (spojitosť s jej otcom, ktorého usmrtil blesk), požiarom či rizikom náhlej alebo násilnej smrti. Rovnako je ale aj patrónkou geológov, architektov, kamenárov, murárov, tesárov, hasičov, hrobárov, či klobučníkov, delostrelcov, pyrotechnikov, zbrojárov, kníhkupcov, dievčat, detí a umierajúcich.

Na Slovensku je uctievaná baníkmi v oblasti Banskej Štiavnice, Handlovej, Kremnice, či Slovenského Rudohoria (legenda o roztvorenej skale, v ktorej sa ukryla).

Keďže mala ochraňovať pred požiarom, často bývala na španielskych a francúzskych lodiach vyobrazená nad komorou, v ktorej sa skladoval pušný prach (týmto sa komorám sa hovorilo „barbory“, z fr. Sainte Barbe).

Povestná vetvička

Podľa legendy si Barbora počas svojho väznenia vo veži pestovala halúzku z čerešne. V deň jej popravy mala halúzka vykvitnúť. Od tohto sa odvodzuje aj hádam najznámejší zvyk spojený s tým sviatkom, tzv. rezanie „barboriek”. Ide o narezané halúzky čerešne alebo višne, ktoré si vydajachtivé dievky dávali do vody a čakali, či do Vianoc vykvitnú. Rozkvitnuté „barborky” tiež symbolizovali nielen príchod nového svetla v podobe Ježiša Krista, ale pôvodne pripomínali aj zimný slnovrat a následný príchod nového roka a teplej jari s rozkvitnutými kvetmi.

Narezať sa mali za úsvitu na sviatok sv. Barbory a vetvičky mali pochádzať zo stromu staršieho ako desať rokov. V niektorých regiónoch mali halúzky zalievať vodou z úst. Ak rozkvitli pred 24.decembrom, nielenže sa dievča vydalo, ale skrátila sa aj doba čakania na svadbu (v pomere čo deň, to o mesiac skôr). Zo strany, na ktorú sa vetvička otočila, mal prísť ženích. Ak malo dievča nápadníkov viac, mohla si narezať rovnaký počet vetvičiek, na ktoré zavesila chlapčenské mená. Prvá rozkvitnutá halúzka značila pravého ženícha. Na východnom Slovensku si každý z rodiny dal do vázy do okna svoju vlastnú vetvičku. Ten komu vykvitla ako prvému mal žiť najdlhšie. Prípadne sa ešte tradovalo, že koľký deň od urezania „barborky” halúzka vykvitne, toľký mesiac bude v budúcom roku ten najšťastnejší.

Barbora vo svete

Tento zvyk môže mať rôzne obmeny, napríklad vo francúzskom Provence sa miesto rezania vetvičiek seje obilie sv. Barbory. Do troch malých misiek (symbolizovalo to sv. Trojicu) sa zaseje šošovica alebo obilie a pozoruje sa, ako do Vianoc vyrastie. Ak sú výhonky krásne zelené a husté, čaká nás hojnosť a dobrá úroda. Ak je výhonkov málo, sú suché a nedobrej farby, môžeme sa pripraviť na ťažké časy so zlou úrodou. Tieto tri misky sa počas Štedrého večera položia na stôl, pod vianočný stromček, alebo na krb, medzi tri horiace sviečky a až príde čas sejby, zasadia sa do rohov poľa.

V niektorých krajinách (napr. Jordánsko, Libanon alebo Sýria) je zvykom v tento deň konzumovať varenú pšenicu alebo jačmeň s orieškami, hrozienkami a granátovým jablkom. Má to symbolizovať nielen pokrm, ktorým ju obdarovali dobrodinci počas jej úteku, ale aj samotné pšeničné pole, ktoré skrylo jej stopy. V Libanone a Sýrii navyše sviatok pripomína Halloween, deti chodia v maskách koledovať u susedov cukríky a drobné peniaze. V Baalbeku (Libanon) sa konajú sprievody s nadrozmernými slnečnými maskami, majú symbolizovať kostýmy sv. Barbory pri jej úteku, no pravdepodobne sú korene týchto osláv ešte v antike, pretože mesto bolo známe ako Heliopolis, teda slnečné mesto. Zaujímavé sú aj cukrovinky „plodnosti“ pripravované k oslavám – maakaroun a zlebye, ktoré podľa niektorých symbolizujú ženské a mužské intímne partie a znova by sa tradícia mala datovať ešte k Féničanom.

V Gruzínsku sa deň sv. Barbory, podobne ako napríklad v Macedónsku, či iných ortodoxných kresťanských krajinách, oslavuje 17. decembra. Tradičným jedlom, ktoré v tento deň servírujú je tzv. Lobiani, ide o pečený chlieb s fazuľovou plnkou.

V Nemecku a Rakúsku sa podobne ako u nás veští z vetvičky (Barbarazweig), môže ísť o rôzne druhy ovocných stromov, či napr. zlatý dážď, no najčastejšie je to čerešňa (Kirschzweig). Pokiaľ vetvička rozkvitne do Vianoc, znamená šťastie v budúcom roku. V niektorých častiach Rakúska sa dávalo vetvičiek viac – pre každého člena rodiny, pokiaľ niekomu nestihla vykvitnúť, znamenalo to nešťastie či dokonca smrť. V Tirolsku sa pečie kletzenbrot, čo je sladký koláč plný sušeného ovocia, orieškov a brandy. V Bavorsku sa zapaľuje sviečka v špeciálnom barborskom svietniku, v tvare postavičky baníka, ktorý tú sviečku drží.

Grécko oslavuje sv. Barboru 4. decembra, najmä vojakmi z oddielov delostrelectva (keďže so sv. Barborou sa spájajú všetky remeslá s pušným prachom, delostrelci nesmú chýbať). Tradične sa varí varvara, čo je sladká kaša alebo puding z obilia, orieškov a drobného ovocia. Prípadne sa pražia sladké guľôčky loukoumades, ktoré sú podobné našim šiškám, ale na záver sú výdatne máčané v medovom sirupe, niekde len v samotnom mede a posypané orechami, škoricou či čokoládou, ktoré majú symbolizovať delové gule.

Tradície na Barboru na Slovensku

Keďže deň sv. Barbory patril (najmä na strednom Slovensku) k stridžím dňom, vo viacerých oblastiach, najmä na Horehroní, platil nepísaný zákaz šitia a pradenia. Dávalo sa to do súvislosti s rohatým dobytkom (malo to zabrániť tomu, aby sa zvieratá navzájom popichali).

Mladí chlapci mali opäť možnosť zarobiť si obchôdzkami s oceľou a krátkymi vinšami nejaké tie chechtáky či pár korún. V niektorých regiónoch (napr. Trenčín či Nitra, do prvej svetovej vojny aj na okolí Topoľčian) dievčatá aj chlapci, prezlečení v bielych šatách, chodievali v skupinách po štyroch až šiestich, nazerali do kúdeľnej izby (kde sa odohrávali priadky) a mládencov, ktorých zastihli na priadkach, žartovne bili varechami po rukách. Návštevu ukončili spoločným tancom, pričom vareškami klopali do rytmu. Na Považí sa tanca niekedy zúčastňovali aj mládenci odetí do rukávcov a sukní, ktoré si vyhotovili zo slamenných snopkov.

V dedinách na okolí Nitry boli Barborky dve, jedna mala v ruke štetku alebo metlu, druhá husacie krídlo, s ktorými po príchode do príbytku povymetali izbu a pavučiny a išli zase o dom ďalej.

Prezliekanie sa za tzv. barborky bol pomerne rozšírený zvyk ako u nás, tak aj napríklad v susedných Čechách. Dievčatá, zahalené celé v bielom, s tvárou zbelenou od múky, chodili v predvečer sviatku sv. Barbory po domoch, zväčša s košíkom sladkostí a s husacím pierkom alebo metličkou, aby nimi povymetali izbu. Keď prišli do domu, zborovo sa s domácimi pomodlili alebo predniesli krátku básničku: „Barbora, z rodu vzácneho, dcéra otca zúrivého, my ťa ctíme velebíme, tak ako môžeme a vieme, uvrhnutá do žalárov s veľkou nebeskou žiarou, vstúpila z hroznej temnosti do veľkej sviatosti.“

Niekedy si hlavu dozdobili aj šatkou, venčekom alebo korunkou, ktoré symbolizujú čistotu a urodzenosť. Chodili najmä za deťmi, aby zistili, či sa vedia správne modliť a či sú dobre vychované. Jedna z nich mala zvonček, ktorým zvonila, aby sa o nich dobre vedelo, že idú. Ďalšia niekedy niesla na dlhej tyči aj vydlabanú tekvicu so sviečkou. Dobré deti zvyčajne obdarovali nejakou sladkosťou (orieškom alebo sušeným ovocím), zlé deti symbolicky zbili pierkami a metličkami či prútikom.

Zvyk chodenia barboriek postupne zanikol. Jedným z dôvodov bola aj podobnosť so sviatkom sv. Mikuláša, ktorý tiež nosil darčeky dobrým deťom a tiež aj so sviatkom sv. Lucie, kedy sa chodilo z príbytkov vymetať zlé sily.

Katka a Betka