Matematika nás naučila ako rozumieť konfliktným situáciám. Vďaka teórii hier vieme, prečo musí niekedy jedna firma ustúpiť druhej, ako vzniká dôvera, prečo vtáky spievajú hlasno tak akurát a prečo sa blufuje v pokri.
Racionálne stratégie nemusia byť predvídateľné. Pri hre kameň-papier-nožnice je najlepšia stratégia úplne náhodne vybrať jednu z troch možností – hocičo iné dokáže súper využiť vo svoj prospech.
Analýzou situácie viete bežne zistiť, aká stratégia je najlepšia, alebo s akými pravdepodobnosťami vybrať jednu z viacerých možností. Už v roku 1517, teda niekoľko storočí predtým, než bola teória hier vôbec sformulovaná, však navrhol Niccolò Machiavelli, ako sa vymaniť z jej matematických mantinelov: „Veľmi múdre je predstierať šialenstvo.“
Čo to znamená z pohľadu teórie hier? Možnosti sú dve. Buď si jeden hráč vyberie zlú stratégiu pre seba, aby súpera dotlačil do ešte horšej. Teória hier totiž predpokladá, že hráč chce maximalizovať svoje zisky, nie súperove straty – a tak sa zrazu hrá podľa iných pravidiel.
Druhá možnosť je, že účastník zmení výstupy rôznych scenárov. Ľudovo povedané: „Stiahnem ťa so sebou.“ Väzňova dilema by dopadla inak, ak by jeden z hráčov sľúbil, že väzenie po príchode vyhodí do vzduchu.
Nejde teda o zmenu matematických výsledkov – tie sú objektívne správne – ale o zmene predpokladov, z ktorých vychádzali.
V modernej histórií bolo niekoľko politikov, ktorých s teóriou šialenca spájajú: Richard Nixon, Donald Trump, Vladimír Putin. Práve ten prvý povedal šéfovi svojej kancelárie: „Chcem, aby si Severovietnamci mysleli, že som došiel do bodu, kedy spravím hocičo.“
Spájajú sa s tým dva problémy. Po prvé, tento prístup podľa mnohých politológov nefunguje. Experimenty z téorie hier nám ukázali, že ak sme pre ostatných čitateľný, nemusí to byť zlé. Práve naopak, umožní nám to dosiahnuť obostranne výhodné správanie – spoluprácu. No a po druhé, ako nedávno napísal Gideon Rachman, medzi predstieraným a skutočným šialenstvom je len tenká čiara.
[Samuel]