Prečo sa tak bojíme medveďov?

Predstavte si, že vám dám na výber z dvoch zlých možností. Ste uväznení v labyrinte a von vedú dve chodby. V prvej chodbe je 2% pravdepodobnosť, že sa spustí pasca, chodba sa zatopí vodou a utopíte sa. V druhej chodbe máte 3% pravdepodobnosť, že sa vypustí plyn, ktorý vás najprv uspí a potom usmrtí. Ktorou chodbou sa pokúsite ujsť?

Ak je úloha zadaná takto matematicky, tak si vyberiete možnosť prvú – čísla sú jasné. Ukazuje sa však, že ak na podobnú situáciu narazíte v praxi, oveľa viac sa budete báť vkročiť do prvej chodby.

Jednoduchý príklad: „Bál som sa tam ísť lietadlom, preto som radšej išiel autom.” Pri dopravných nehodách pritom v Európe zomrie stokrát viac ľudí, než pri iných formách dopravy dokopy. Prejsť kilometer autom je asi 30-krát nebezpečnejšie, ako prejsť ho lietadlom. Keď teda idete do Tatier autom, nemáte sa báť medveďa ale auta.

Na Slovensku máme dvojnásobný počet odvrátiteľných úmrtí voči priemeru Európskej únie. Podľa pred-covidových dát to vychádza na približne 10 000 úmrtí ročne, takže zhruba 30 denne. Paradoxne však človek bývajúci pri polofunkčnej nemocnici zhodnotí, držiac v jednej ruke cigaretu a v druhej pivo, že: „Medvede treba všetky postrieľať a bude pokoj.“ Nebude, našu očakávanú dĺžku života to prakticky nezmení. Podobných príkladov existuje mnoho. Prečo tak zle odhadujeme mieru rizika, ktorá nám hrozí?

Prvý faktor je dobre známy. Čím viac sa o niečom hovorí, tým viac na to myslíme. Niektoré témy sú samoživiace. Respektíve, sú využívané na reklamné či politické ciele, keďže apelujú na strach. Nemali by sme vidieť tisíckrát viac tlačoviek o bezpečnosti na cestách a stave zdravia a zdravotníctva, než o medveďoch?

Zároveň je dobre známe, že ľudia zle odhadujú riziká. Nadhodnocujeme pravdepodobnosť veľmi vzácnych javov, napríklad pád lietadla či útok medveďa, a podhodnocujeme tie bežné, napríklad infarkt či dopravnú nehodu.

Peter Sandman vo svojej knihe „Reakcia na pobúrenie verejnosti“ tvrdí, že vnímanie rizika je dôsledok dvoch faktorov: skutočná matematická miera rizika a psychologické aspekty daného rizika. Takže máme zároveň tendenciu viac sa báť scenárov, ktoré sú brutálne či exotické, teda cudzie či inak psychologicky výrazné. Bežné hrozby nám zovšedneli.

Vraví sa: „Vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš.“ Vždy mi to prišlo smiešne, ako sa dá mať brvno v oku? No je to skvelá ukážka toho, že sa vieme oveľa viac pobúriť na ohrozenie zdravia, ktoré nám spôsobuje niekto iný, než to, čo si spôsobujeme sami. V Európe sa najviac zomiera na srdcovo-cievne ochorenia, rakoviny, donedávna COVID a pľúcne ochorenia. Vyvážená pestrá strava v adekvátnom množstve, pohyb, spánok, málo stresu, komunitné zázemie, preventívne vyšetrenia – to by mali byť priority. No je ľahšie nechať zastreliť medveďa než prestať piť v nadmernom množstve alkohol, fajčiť a jesť presolené či presladené jedlá a začať cvičiť a pracovať na svojom psychickom zdraví.

Samozrejme, všetko toto sa ľahšie povie, než vykoná. Psychologické aspekty rizika do nás vtkala evolúcia. A mnoho nezdravých vecí robíme a konzumujeme preto, lebo sú návykové. Na druhú stranu, treba si uvedomiť, že „oni“ to o nás vedia. Časť politikov vie, že sa bojíme medveďov a časť výrobcov jedla vie, aký je cukor návykový. Je teda len a len na nás sa zamyslieť, čo ma ohrozuje najviac a ako toto riziko minimalizovať. A zároveň, čo je viac strach než reálne riziko a týmito vecami sa nenechať manipulovať.

[Samuel]