Práve som dopísal prvú pracovnú verziu odbornej štúdie, na ktorej som začal pracovať ešte na výskumnom inštitúte v Dubline. Pozerám do kalendáru, vychádza mi to na štyri roky. Celkom smutné zhodnotenie, keďže vtedy som to videl tak na tri mesiace.
Jasné, došiel do toho covid, sťahovanie, iné projekty a dokonca aj v rámci tohto sme objavili veci, ktoré sme na začiatku netušili. Nebýva to tak však vždy? Sorry, že meškám, ale nemohol som čakať, že sa pokazí električka/zavolá kuriér/budem sa vracať po peňaženku.
Možností, ako sa nič nepokazí je málo a tak sa nám ľahko predstavujú. Reálnejších scenár, kde sa niečo pokazilo, je oveľa viac. Ťažšie sa nám predstavujú – a tak s nimi bežne nepočítame – no sú početnejšie a teda pravdepodobnejšie.
V tomto kontexte sa často spomínajú dva známe výskumy. V prvom mali študenti odhadnúť, za koľko dorobia zadanú školskú prácu – v ideálnom/realistickom/pesimistickom scenári. Odhadovali to, v priemere, na 27/34/49 dní. Koľko im to trvalo? V priemere 56 dní. Väčšina študentov, asi 70%, nestihlo prácu dorobiť podľa svojich plánov.
Ešte krajšie dopadla štúdia, kde študenti dostali zadanú úlohu a mali určiť čas, za ktorý ju takmer určite, na 99%, stihnú dokončiť. Väčšina z nich, až 55%, to nestihlo. Ešte raz – mali možnosť povedať hocijaký dátum, kedy to budú mať takmer určite hotové, pokojne mohli pre istotu pridať pár mesiacov navrch, no väčšina z nich to aj tak nestihla. Plánovanie šialene nezvládame.
Preto meškáme na stretnutia, s projektami či prácou. Je to neefektívne, zdržiavame ostatných, postup viazne. Dá sa s tým niečo robiť? Áno!
Štúdie ukázali, že sme celkom dobrí v odhadovaní toho, koľko bude trvať práca ostatným. A tak je postup priamočiary – predstavte si, koľko by úloha trvala niekomu inému ako vy. Podobne šikovnému, ale INÉMU. Dostanete tak merateľne lepší odhad.
[Samuel]