Existujú rôzne definície pojmu technooptimizmus. Slabá verzia hovorí, že technooptimizmus je presvedčenie, že technológie prinášajú viac dobra než zla. S touto definíciou by sa asi mnohí dokázali stotožniť, aj keď o tom, čo je dobré, sa dá vždy dobre pohádať. Silnejšia definícia hovorí, že technooptimizmus je presvedčenie, že technológie vyriešia všetky naše problémy. A to už je otázne.
Táto predstava je však široko rozšírená a jej zástancovia bežne argumentujú, že keď sa pred nami zjaví výzva, určite ju dokážeme prekonať pomocou nejakej novej technológie; stačí si počkať. Dôvod na technooptimizmus vychádza z, okrem skúseností, aj jednoduchého pozorovania: progres je úmerný poznaniu. Čím je poznanie väčšie, tým rýchlejšie rastie. Takýto trend vedie k exponenciálnemu rastu, ktorý nám – vraj – umožní prekonať hocičo.
Po internete chodí obrázok, ktorý ľuďom pripomína, že prvý let lietadlom a prvý let na Mesiac delilo len 66 rokov. Podľa naivného technooptimizmu by dnes na Mesiaci mali stáť hotely, stánok s langošmi a kúpele s promenádou. Ako však vieme, po troch rokoch ciest na Mesiac si dalo ľudstvo – zatiaľ – polstoročnú pauzu. Zmizla motivácia a teda aj vôľa investovať.
Možno si poviete, že tie cesty na Mesiac jednoducho nestáli za tie náklady. Dobre, pozrime si iný príklad. Počas covid pandémie sa uvažovalo, že by možno nebol zlý nápad predchystať a predtestovať vakcíny na, povedzme, 100 vírusov, ktoré kolujú medzi zvieratami a majú potenciál preskočiť na človeka. Jedna vakcína sa dá, podľa optimálnych odhadov, vybaviť za 100 miliónov. Buďme štedrí a počítajme 1 miliardu, bez hocijakej množstevnej zľavy. Ako však covid pandémia odznieva, reči o prevencii epidémie utíchajú. A pritom je 100 miliárd v porovnaní s nákladmi a škodami z covidu málinko.
Niektoré výzvy nás prestanú zaujímať a tak do nich prestaneme investovať.
Nejde však len o nedostatok peňazí. Napríklad, do samojazdiacich áut boli investované stovky miliárd dolárov, roky počúvame, ako ich čoskoro budú plné ulice. A síce sa im progres uprieť nedá, ukazuje sa, že technologicky šlo o väčšiu výzvu, než sa čakalo.
Iným príkladom sú kvantové počítače, ktoré vďaka prísľubom, ktoré by sa len ťažko dali označiť ako skromné, tiež prilákali rozprávkové investície. Aj v tejto oblasti nastal istý progres, no sľuby – aspoň tak, ako boli vnímané – zostali nenaplnené. Všímajú si to už aj investori, prílev peňazí sa spomaľuje. Je možné, že sa začína „kvantová zima“. Nič to nehovorí o tom, či kvantové počítače stoja za to alebo nie. Len je to ďalšou ukážkou toho, že niektoré problémy sú tak náročné, že ľuďom môže dôjsť trpezlivosť a tým aj chuť do nich investovať.
Technooptimisti dnes občas dúfajú, že klimatickú zmenu môžeme ponechať na novú technológiu. A že takmer určite už niektorí z nás budú v lepšom prípade žiť večne, v horšom aspoň s digitalizovaným vedomím. Ako inak, veda, nové lieky a prístroje sa predsa postarajú o to, aby sa nás bežná smrť už o pár desaťročí netýkala. A rýchlosť svetla je neprekonateľnou hranicou len pre civilizácie, ktoré sa o jej prekročenie nesnažili dosť.
Myslím, že je lepšie byť technorealistom. Áno, technológie nám dokážu pomáhať a možno dokážu vyriešiť naše problémy, no nemôžeme ich považovať za garantované. Potrebujú investície – peniaze a ľudí. A aj pri nich si bežne musíme počkať; pritom je ťažké byť trpezliví. Technológie nie sú riešením, ktoré len tak príde – sú cestou, ktorú musíme prejsť.