Keď som prišiel na výskumný inštitút v Dubline, tak ma čakal šok – trochu som zmenil oblasť výskumu a veľa vecí som nepoznal. Bál som sa, že čo si ľudia pomyslia, ak sa o mojej nevedomosti dozvedia. Nepošlú ma hneď domov?
Takmer každý deň prebiehali niekoľkohodinové diskusie, počas ktorých sa riešil výskumný projekt, po tabuli sa písali vzorce a dumalo sa, čo to vlastne v simuláciách vidíme. Síce som si držal kamenný výraz tváre hodný pokrového majstra, no pomaly ma oblieval studený pot – toto som mal vedieť? Vždy po stretnutí som hneď sadol za počítač a začal hľadať všetko, čomu som nerozumel; niekedy mi to zabralo hodiny.
Viem, čo si vravíte: „A to si sa nemohol opýtať, keď si niečomu nerozumel?“ Mohol. Ale ako hovorím, nechcel som, aby ostatní vedeli, že to neviem. Chvíľu mi trvalo, kým som sa osmelil a začal sa viac pýtať: „Sorry, rozumiem tomuto správne?“ Prekvapivé bolo, že sa ukázalo, že aj ostatní ľudia tomu niekedy nerozumeli – len sa tiež nechceli pýtať.
Máme obrovský zlozvyk – hanbíme sa za nevedomosť. Áno, bolo by blbé, ak by pilot nevedel, ako sa štartuje lietadlo alebo ak by chirurg nedokázal identifikovať pľúca. No pri väčšine situácií – špeciálne ak sa učíme či dozvedáme niečo nové – je úplne normálne veciam nerozumieť. A najrýchlejší spôsob, ako sa s neporozumením vysporiadať, je opýtať sa niekoho, kto tomu rozumie dobre.
Nevedieť nie je prejavom hlúposti. Ospravedlňujem sa za trochu zavádzajúci nadpis, no tak sa zvyknem pýtať ja: „Možno je to hlúpa otázka, ale …“, toto označenie tak beriem na seba. Dať najavo svoju nevedomosť nie je zlé. Oveľa horšie je porozumenie len predstierať. Tento blaf človeka skôr či neskôr dobehne.
[Samuel]
To nas bohuzial naucila zakladna skola, ze nevedomost zme boli potrestani nedostatocnou (patkou), a mnohokrat sa snaha nieco kreativne vymysliet pri odpovedi/pisomke nestretla s pochopenim a mohlo to byt aj horsie. Samozrejme nie kazdy ucitel/profesor ma rovnaky pristup ale vo vseobecnosti som to na skole tak vnimal.