Pred pár mesiacmi som bol na akcii pre stredoškolákov. Spýtali sa ma, ako sa rozprávať s inými ľuďmi. Mňa, teoretického fyzika! Mladý človek sa posťažoval, že po období karantén sa mu ťažšie nadväzuje komunikácia, nevie ako začať a udržiavať rozhovor.
Ostatných pár týždňov som mal na niekoľko besied, rozhovorov a seminárov na školách a komunitných centrách a tak som sa pýtal, ako sa mladí cítia, aké majú problémy a podobne. Istý nárast ostychu potvrdili aj ich učitelia. Pokojne sa niekoho opýtajte aj vy – ak sa nehanbíte.
Nejde len o nevhodnú náhodnú vzorku, ale súčasť väčšieho fenoménu, ktorý je potvrdený dátami. Ide o dlhotrvajúci svetový trend urýchlený pandémiou. Cítime sa, čoraz viac, sami.
Na Slovensku či v Európe sa približne 13% ľudí cíti osamote takmer non-stop. Asi tretina obyvateľov USA má dvoch či menej blízkych priateľov, okolo 13% nemá žiadneho. Nejde len o vec západnej kultúry, podobné čísla platia napríklad aj pre Čínu.
Samota má, samozrejme, vplyv na psychické zdravie – napríklad zvyšuje riziko úzkostí či depresie – no zároveň zhoršuje aj fyzické zdravie; približne tak, ako fajčenie.
Problém je hlboký a nemá jednu príčinu. Štúdia robená s mladými ľuďmi v Londýne však poukázala silný vplyv nemožnosti sebavyjdrenia, spoločenského tlaku, porovnávania, zdeformovaného obrazu sveta sociálnymi sieťami či životnými zmenami ako rozchod či sťahovanie.
Minule bola po jednej akcii vášnivá diskusia a v nej padla otázka, čo vlastne tá umelá inteligencia prinesie okrem takmer správnych esejí a srandovných obrázkoch. Vtedy mi chodilo po rozume niečo iné, teraz by som však povedal, že sa začnú rozširovať umelí priatelia.
Predstavte si online avatara s vlastnou fotkou, ktorý sa vás chatom – a možno aj s obrazom a hlasom – opýta ako ste sa dnes mali, ako dopadlo stretnutie, o ktorom ste včera rozprávali a potom vám povie o novom filme, ktorý si spolu môžete pozrieť na streamoch. Znie to možno absurdne, no ľudia si dokážu spraviť jednosmerné väzby na fiktívne seriálové postavy, postavičky v hrách či knihách. Prečo by to nedokázali aj s niekým niečím, čo sa aspoň na digitálnej úrovni ponáša na človeka – pýta sa, reaguje, stimuluje.
Áno, takáto forma „vzťahu“ je možno plytká a – z istého uhľa pohľadu – neosožná. No na rozdiel od bežných vzťahov bude jednoduchá. Bot nemá zlú náladu, nič od vás nechce, nebude sa hádať a názory na svet budú také, aké vám vyhovujú. Vaša malá súkromná bublinka.
Ísť si zabehať môže byť náročné. Sem-tam sa zapotíte, nadriete a pýtate sa, či to stojí za to – no typicky zhodnotíte, že áno. V konečnom dôsledku je športovanie osožnejšie a príjemnejšie, ako non-stop sedenie na gauči. No aj tak si zopár ľudí vyberá gauč, lebo je to v danej chvíli menej náročná možnosť. A tak si myslím, že počas epidémie samoty dajú mnohí prednosť takýmto vzťahom. Pritom nevravím, že je takáto technológia výlučne zlá – určite mnohým ľudom pomôže a niektorí vďaka nej prekonajú ostych v nadväzovaní reálnych vzťahov. No viete, ako je to so sedením na gauči – každým ďalším dňom je predstava behu vzdialenejšia a skôr či neskôr človek do gauča vrastie.
Pasca pohodlnosti nás tak, obávam sa, čaká aj vo „vzťahoch“.