Meandre starých riek

Čo sú tieto krásne a záhadné útvary, ktoré sa najkrajšie zobrazia z vtáčej perspektívy? Je to doklad o tom, že tu kedysi tiekla rieka. Sú to opustené riečne meandre.

Pri pohľade na letecké snímky našich prirodzených vodných tokov nás určite napadne otázka, ako je možné, že vytvárajú tak rôzne podoby. Náchylnosť riek k meandrovaniu je jednou z typických vlastností každého vodného toku. Žiadna rieka si v prirodzenom stave nedokáže udržať dokonale priamy smer. Drobné nerovnosti a odlišné vlastnosti terénu spôsobujú vychýlenie prúdenia toku, niekedy až na úroveň, kedy hovoríme o meandrovaní.

Zákruty a menadre sú prakticky najznámejším riečnym tvarom. Ide o zvlnené úseky vodných tokov, ktoré sa vytvárajú predovšetkým v riečnej nive. Meandre sú teda zákruty koryta vodného roku.

Pojem „meander“ vznikol odvodením od tureckej rieky Büyük Menderes, ktorá sa vlieva do Egejského mora neďaleko starovekého mesta Milétos. Gréci ju nazývali maiandros, latinsky meaender.

Po odškrtení meandru nastáva postupné zoslabovanie prúdenia v starom koryte a presun prúdnice do nového koryta. Zoslabovanie prietoku má v odškrtenom meandri za následok znižovanie eróznej schopnosti toku a usadzovanie vyššieho množstva sedimentov. Sedimenty staré koryto buď postupne upchajú celé, alebo sa usadia v zátke odškrteného ramena a depresia za zátkou môže byť stále vyplnená vodou. V takom prípade hovoríme o mŕtvych ramenách.

Opustené meandre sú v dolinách vodných tokov pomerne častým javom. Pretože voda v nich prestáva prúdiť, menia sa na meandrové jazierka.

• Meandrové jazierko má najčastejšie tvar rožka a volá sa aj mŕtve rameno. Mŕtve rameno je spočiatku vyživované vodou z rieky, ktorá do neho presakuje cez náplavy. Postupne zarastá vodným rastlinstvom a zapĺňa sa hnilokalom vznikajúcim pri rozklade rastlinných a živočíšnych zvyškov. V konečných štádiách sa premení na močiar alebo na mokrú lúku.
• Meandrový pás je pás územia, v ktorom vodný tok meandruje a v ktorom sa nachádzajú aj opustené meandre a mŕtve ramená.

Štúdium satelitných snímok a mapových podkladov sa využíva na výskum riečnej morfológie pred samotným zahájením výskumu meandru v teréne. Rozsiahle územia Európy ale napríklad aj USA boli letecky nasnímané už v 20. storočí. Superpozíciou snímok z rôznych období môžeme kvantifikovať úroveň migrácie riečneho koryta a jeho zmien za daný časový interval. V snahe o dokladovanie ešte dávnejších zmien sa využívajú aj staršie mapové diela, pre väčšie oblasti strednej Európy je možné použiť I. – III. vojenské mapovanie z 18. a 19. storočia.

Medzi krajšie vhĺbené meandre u nás patria štyri meandre Váhu – Kraľoviansky meander v Kraľovianskom prielome medzi Malou a Veľkou Fatrou a meandre Krivého, Domašína a Gabrišovej – v Strečnianskom prielome cez Malú Fatru a meandre Dunajca v Pieninách.

Vhĺbené meandre môžu dosiahnuť obrovské rozmery, napríklad 14 km dlhý meander rieky San Juan v južnom Utahu (USA) sa zarezal 260 m hlboko do odolných vápencov. Pri meandroch vodných tokov vyrástli mnohé veľké a významné sídla (Moskva na rieke rovnomennej rieke, Praha na Vltave, Bern na Aare a i.).

[Martina Moravcová]
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra

Zdroje