Lucia – zvyky a tradície

Stridží deň, aj tak sa kedysi hovorievalo sviatku sv. Lucie, ktorý pripadá na 13.decembra. Tento deň bol, ešte pred zavedením gregoriánskeho kalendára, považovaný za najkratší deň roka. Preto sa k nemu viazali rôzne magicko-ochranné úkony. Od Lucie do Vianoc má vraj každá noc svoju moc. Paradoxne, v rozpore so starou kresťanskou legendou, je v našich končinách Lucia zafixovaná ako jedna z najväčších bosoriek, akási tajomná bytosť. Keď ju vraj hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej. Naopak, v západnej Európe, kde sa v deň jej sviatku konajú rôzne lampiónové sprievody, vystupuje ako nevinná nevesta zahalená celá v bielom, s vencom na hlave a sviecou v rukách.

Meno Lucia má pôvod v latinskom „Lucius“, teda svetlá, žiarivá prípadne „lux“, teda svetlo. Jeho mužskú verziu Lucius nosili aj traja katolícki pápeži. Jedným z mien, ktoré sú „Lucii“ pôvodom a významom blízke, je napríklad aj Svetlana, od ktorej pochádza pomenovanie najmladších členiek skautingu v Česku – svetlušiek, ktoré majú Luciu ako patrónku (snažia sa byť svetlom a vzorom pre ostatných, rovnako ako ona).

Legenda o Lucii

Lucia sa, podobne ako jej predchodkyne Barbora a Katarína, radí ku kresťanským mučeníčkam. Narodila sa zrejme v roku 286 n.l. v Syrakúzach (Sicília, Taliansko) do bohatej rodiny, ktorá ju vychovávala v kresťanskej viere. Ešte ako malé dievča stratila otca. Svoj život zasvätila Bohu a tajne zložila sľub vernosti a večne panenskej nepoškvrnenosti. Svoj sľub ale držala v tajnosti, pretože jej matka sa rozhodla, že ju vydá za bohatého pohanského aristokrata. Lucii sa samozrejme toto rozhodnutie nepáčilo a voči manželskému zväzku protestovala. Keď jej matka Euthícia ťažko ochorela, presvedčila ju vydať sa na púť k hrobu sv. Agáty do Catanie, kde sa jej vraj pri hrobe zjavila svätica obklopená anjelmi a matku vyliečila. Vtedy sa matke priznala so svojou túžbou ostať zasvätená Bohu a žiť medzi chudobnými. Z vďaky za vyliečenie matka napokon súhlasila a svoj majetok a ušetrené peniaze začali rozdávať potrebným. Zároveň zrušili Luciino zasnúbenie. Jedna z legiend hovorí, že aby sa Lucia zbavila záujmu svojho snúbenca, vylúpla si oči (ktoré mal na nej najviac obdivovať) a poslala mu ich. Slepá ale nezostala, za svoj sľub čistoty ju Mária obdarovala novými, ešte krajšími očami. Jej ohrdnutého nápadníka to neodradilo, ale poriadne rozzúrilo. Luciu z pomsty udal úradom, ktoré v tej dobe kresťanov za ich vieru tvrdo trestali (éra vlády cisára Diokleciána, ktorý bol svojim „mierumilovným“ prístupom k kresťanom preslávený).

Lucia bola väznená a nútená k obetovaniu pohanským bohom, čo samozrejme odmietla. Svojej viery sa nevzdala ani pod hrozbou mučenia. Za trest, aby potupili jej česť, ju mali odvliecť na službu do nevestincov, no keď ju mali odviesť na voze ťahaným záprahom volov, nepohli sa ani o centimeter. S vozom údajne nepohlo ani tisíc vojakov. Keď bolo zrejmé, že k službe v nevestinci nikdy nepríde, rozhodli sa pre alternatívne riešenie, mučenie ohňom. Traduje sa, že mala byť poliata horúcim olejom, močom, či smolou, až jej napokon vrazili meč do hrdla. Nezomrela však skôr ako prijala poslednú eucharistiu. Pred popravou ešte stihla predpovedať pád Diokleciána (ktorý čoskoro naozaj abdikoval) a povolenie kresťanskej viery, o čo sa o pár rokov neskôr postaral Konštantín Veľký. Popravená bola 13. decembra pravdepodobne roku 303 alebo 304. Do kánonu ju zaradil okolo konca 6.storočia pápež Gregor Veľký.

V roku 1039 boli jej ostatky prevezené do Konštantínopolu a odtiaľ v roku 1204 do Benátok (chrám sv. Jeremiáša a Lucie). Relikviár s jej očami je v Neapole, časť iných ostatkov bola prevezená do Syrakúz.

Lucia bola neskôr vyhlásená za patrónku mesta Syrakúz. Rovnako je patrónkou slepých a chorých detí, farmárov, kajúcich sa prostitútok, sklenárov, sedlárov, tkáčov, čalúnnikov, krajčírov, kočišov, školníkov, úradníkov, tulákov, spisovateľov, notárov a advokátov. Je z čoho vyberať.

Bývala zobrazovaná v prepásanej tunike s plášťom, často aj v dobovom honosnom odeve so všeobecnými atribútmi ako kríž, kniha či mučenícka palma. K ďalším atribútom, s ktorými býva často zobrazená patria oči na miske, symbolizujúce jej odmietnutie pohanského nápadníka a sľub čistoty, meč v hrdle, ako znak jej mučeníctva, a lampa ako alúzia jej mena.

Slovenské zvyky na Luciu            

Tak ako aj pri iných stridžích dňoch, keď bol výskyt ježibáb a čarodejníc vysoký, aj v predvečer Lucie bolo po celom Slovensku cítiť z jeho obyvateľstva vábnu vôňu cesnaku. Cesnakové pokrmy sa jedli v zvýšenej miere, na večeru býval bežný chlieb s cesnakom, prípadne cesnakové hrianky. Podaktorí si kreslili cesnakom krížik na čelo, bradu, sluchy a zápästie, aby zvýšili jeho ochranný účinok.

Cesnak nechýbal ani pri ochranných rituáloch domov a stajní, spolu s trojkráľovou kriedou sa využívali na kreslenie krížov na dverách príbytkov a maštalí. V takej Honte gazdiné pri kreslení odriekavali ,,V mene Boha otca i syna…“ atď. a postupovali tak, že pri každých dverách vyriekli aspoň jedno slovo, aby im pri tom text modlitby vyšiel na obchôdzku všetkých dverí. Takéto kríže sa robievali v minulých storočiach aj kolomažou, o čom svedčia pokuty, ktoré roku 1707 stanovil superintendent Daniel Krman pri vizitách fary v Košťanoch, keď určil, že „Ktera urobi kríž z kolomazu na Luciu, dá groši 10.“

Na Kysuciach býval zvyk vytvoriť z jedľovej vetvičky a obilného klásku akúsi metličku. Do svätenej vody dali kúsok chleba. Od Lucie do Vianoc potom kropili touto vodou a metličkou celý príbytok, stajne a maštale.

Aby strigy nemohli počarovať dobytok, na ochranu sa kravám a kozám podával cesnak s chlebom. Striga, ktorá sa aj tak do maštale dostala a zacítila vo zvierati cesnak, využívala rôzne zaklínadlá, aby ho z neho dostala, napríklad mala volať: ,,Cesnak vyjdi z kravy von!“ Strúčik mal vraj odpovedať: ,,Ako vyjdem z kravy, keď nemám chvosta ani hlavy.“

Jedným zo zvykov bývalo kravy okiadzať dymom z posvätných rastlín. V okolí Trenčína sa ešte koncom 19.storočia dával do dverí stajne snop slamy. Ak sa chcela striga dostať dnu, musela, kým kohút tri krát nezakikiríkal, spočítať všetky slamky. Inde bolo zvykom dávať nad dvere cibuľu, lebo má vraj deväť koží a cez ne striga neprejde (napríklad na Horehroní).

Významnú úlohu zastávali aj obecní pastieri. S veľkou trúbou, ktorá bola zhotovená špeciálne na tento účel, obchádzali dedinu a spred každého domu silným trúbením zaháňali bosorky. Ako odmenu dostali pálenku alebo peniaze. Trúbenie sa zakončievalo na krížnych cestách, kde sa údajne na Luciu bosorky schádzali.

Na strednom Slovensku boli bosorky z chotára vyháňané mládencami, ktorí práskali korbáčmi, pískali na píšťalkách či prstoch. Zvykli aj trúbiť na rohoch či cengať kravskými zvoncami, podstatou bolo spraviť čo najväčší hluk. Tento zvyk sa udržal zhruba do Prvej svetovej vojny.

V dňoch okolo Lucie sa z gazdovstva nepredávali nijaké produkty a nič sa nepožičiavalo, ani jediné vajce. V stredoveku na Luciu ľudia obsýpali rohy stavísk hlinou z cintorína, ktorá mala obsahovať roztlčené ľudské kosti.   

Ako na strigu

12.decembra večer, po západe slnka a celý ďalší deň nedovolili žiadnej cudzej žene z domu vyniesť mlieko, lebo v tom čase mala prísť pýtať mlieko jedine striga, aby prostredníctvom neho mohla uškodiť krave. V prípade, že krava málo dojila, či jej mlieko nebolo dobrej kvality, gazda mal podozrenie, že jej bosorka počarila. Usiloval sa strigu rôznymi spôsobmi privolať. Ľudia verili, že ak niekto odhalí strigu, ktorá mu uškodila, viac škody mu už napáchať nedokáže. Preto napríklad vylievali mlieko na hnojisko a šľahali ho šípovými prútmi, prípadne ho vyliali na žeravé železo. Všetko čo sa s „počarovaným“ mliekom dialo mala striga cítiť na vlastnom tele a keď už bola bolesť neúnosná, zjavila sa akoby náhodou tomu, čo túto činnosť vykonával, aby ukončila svoje trápenie.

Spôsobov ako odhaliť strigu bolo viacero, napríklad na Liptove či v Turci bývala rozšírená predstava, že o polnoci na Luciu musel odtrhnúť dosku z truhly na cintoríne. Takáto doska mala mať vypadnutý suk a kto sa cez túto dieru pozrel, mal uvidieť všetky strigy.

Jednou z najpopulárnejších techník na odhalenie bosoriek býval tzv. luciin/luciový stolček. S jeho výrobou sa začínalo už na Luciu a každý deň až do Vianoc sa na ňom malo niečo urobiť. Tento stolček musel byť celý z dreva, bez jediného klinca, či železnej svorky. Využívalo sa najmä smrekové drevo, bukové sa používalo oveľa menej. Jedným z odporúčaní bolo aj to, aby bol stolček čo najjednoduchší, najlepšie s tromi nohami, pretože každý deň sa do spracovávaného dreva mohlo len raz zaťať sekerou. Ten čo stolček zhotovil, si mal naň sadnúť na Štedrý večer v kostole a uvidieť  všetky strigy za oltárom, alebo obrátené chrbtom k oltáru. Takto ich vraj videl aj kňaz, no ten nesmel nič prezradiť. Strigy so sebou nosili aj charakteristické náradie svojej činnosti: tá čo kravám kradla mlieko, držala šechtár na dojenie. Tá, čo z mlieka kradla tučnosť, mala pri sebe maselnicu. Iná zase batoh trávy, či vreteno alebo lopatu na chlieb.

Aby sa pred strigami dotyčný zachránil, musel chytro utekať domov a použiť zopár magických ochranných trikov. Jedným zo spôsobov bolo hádzať za sebou mak, premiešaný s obilím a šošovicou (okolie Nitry). Strigy totiž nesmeli zrno len tak prekročiť a museli ho do posledného zrnka, sťa Popoluška, prebrať a vyzbierať. Niekde sa krom maku sypávali ihly, lebo sa vraj strigy museli pretiahnuť cez ich ušká. V bezpečí bol až pod vlastnou strechou, kde mu už strigy ublížiť nemohli, no aby bol na istom, bolo treba si vôkol seba ešte nakresliť ochranný kruh trojkráľovou kriedou.

Ak by sa mu útek nepodaril a strigy by ho chytili, na pupok by mu priložili žeravý uhlík. Musel by čakať kým uhlík nevyhasne, inak by ho strigy roztrhali.

V niektorých oblastiach (Južná Honta) sa mal zvedavec o polnoci 24.decembra vybrať so stolčekom na krížnu cestu, kde mal na strigy striehnuť sediac na trojnožke, v ochrannom kruhu z posvätnej kriedy, alebo z lieskovej palice. Inde zase odporúčali sedieť na ňom doma a sledovať sprievod, keď sa šlo do kostola na utiereň. Strigy mali za ním prísť sami.

Alternatívou k stolčeku býval bič, pleteným od Lucie do Vianoc. Bolo potrebné s ním prísť na polnočnú omšu a majiteľ musel používať podobné ochranné prostriedky ako pri stolčeku. Podľa inej rady, kto sa každý večer od Lucie do Vianoc pozrie do zrkadla, na Štedrý večer v ňom uvidí strigu.

Keďže bola Lucia jedným zo stridžích dní, aj v tento deň sa verilo, že žena je symbolom nešťastia a jej prítomnosť v cudzom dome nebola vítaná. V niektorých regiónoch býval zvyk takúto nezbednú ženu posadiť na kravu. Muž zas nesmel prísť oblečený do kožucha, pretože by to znamenalo chorobu. V mnohých obciach a dedinách chodili, ako aj v iné stridžie dni, mladí chlapci a polazníci s oceľou, aby zabránili negatívnemu vplyvu nevítaných hostí a usmernili chod domácnosti.

Od Lucie do Vianoc

Čarovné obdobie stridžích dní a najmä Lucie a obdobia do Vianoc vyvolávala v ľuďoch túžbu po nadprirodzených schopnostiach. S prípravami bolo treba začať už na Luciu. V prípade, že niekto túžil byť ako duch, neviditeľný, mal si vložiť do úst kosť z mačky, ktorú zabil medzi Luciou a Vianocami. Podľa povery ľudia verili, že každá mačka je vlastne strigou a ako taká je nielen schopná čarovať ale preniesť tieto schopnosti aj na niekoho iného.

Od Lucie do Vianoc sa zakazovalo šiť a priasť. Človek ktorý zákaz porušil a aj tak šil či priadol buď vedel uniknúť trestajúcej sile démonov, alebo sa tešil ich osobitej priazni. Každopádne, najlepšie bol chránený pred čarami človek oblečený v košeli, ktorej látka bola utkaná z nití napradených medzi Luciou a Vianocami, takže išlo o taký dobový vabank.

Rovnako ako v iné stridžie dni, aj na Luciu sa zvyklo čarovať a veštiť. V takom Gemeri piekli pre každého člena rodiny bochníček chleba, do ktorého zapichli pierko. Čie pierko v peci zhorelo, ten mal do roka zomrieť. V iných regiónoch (napr. Orava), sa zvyklo dávať do vody čerešňovú vetvičku. Každý člen rodiny musel mať svoju. Čia halúzka do Štedrého dňa rozkvitla, ten sa mal dožiť ďalších Vianoc. Pomocou mlieka sa zisťovalo, či bude mať ich dobytok prírastok. Do pohára s vodou sa kvaplo trošku mlieka z raňajšieho dojenia. Ak mlieko sadlo na dno, mala byť krava teľná.

Aj na Lucii boli romantické zvyky

Chýbať nesmela ani ľúbostná mágia! K vešteniu sa využívalo napríklad jablko, z ktorého si malo dievča odhryznúť každé ráno ešte pred východom slnka. Ak jablko začalo po čase hniť, symbolizovalo to, že sa dievča svojho vydaja nedožije. Ak ale na Štedrý večer pri večernom zvonení dievčina vyšla na ulicu a zjedla posledný kúsok, meno prvého chlapca ktorého vtedy uvidela, malo byť meno jej budúceho manžela.

V Trenčíne bývalo zvykom schovávať vajíčka znesené na Luciu. Na Štedrý deň, po celodennom pôste a po návrate z kostola podľa tvaru bielka hádali zamestnanie svojho nastávajúceho.  Zamestnanie nastávajúceho trápilo aj dievčatá v Honte, kde k takému vešteniu využívali studňu, po ktorej klopali varechou. Podľa zvuku hádali, čím bude ich zákonitý. Ak buchnutie znelo ako výstrel, mal byť poľovníkom. Dutý zvuk znamenal prácu s drevom.

Na západnom Slovensku sa zvykli dievčatá na Luciu ešte skoro ráno chodievať umývať do potočnej vody, pričom odriekali: ,,Beriem vodu pravou rukou, žehnám sa ja Bohu duchu. Vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás!“ Niekde potom ešte načreli pravou rukou do vody a nabrali z nej do hrnčeka. Prinesenou vodou pokropili prah domu, pričom opäť odriekali: ,,Neodlievam, neprilievam, švárnych mládencov pytačov za sebou volám.“ Šlo o zariekanie, teda využívanie mágie slova. Ak bolo zariekanie úspešné, mali sa dievčine v nastávajúcom roku hrnúť pytači.

Medzi najrozšírenejší zvyk patrí samozrejme písanie lístočkov s menami dvanástich chlapcov, pričom jeden lístok ostal čistý. Dievka každý večer roztrhala jeden lístok bez prečítania, dôležitý bol ten posledný, ktorý prišiel na rad na Štedrý večer. Čistý znamenal, že sa nevydá.

Na Hornom Gemeri sa na Luciu chodievalo búchať varechou na kurín. Ak sa ozval kohút, dievku čakala svadba, ak sliepočka, ešte si na biely závoj počkala.

S dňom sv. Lucie je spojený aj jeden z najznámejších zvykov, tzv. „chodenie Lucií“. Zvyčajne po domoch chodievali dve, prípadne štyri. Zahalené celé v bielom, na hlave uviazaná šatka stiahnutá do tváre, aby ich nebolo poznať. Tvár sa zvykla zamúčiť, prípadne ju zakryli bielym tylom, zuby si vyrábali zo zemiakov. Jedna Lucia niesla vedro s vápnom a štetku, ďalšia zase husacie pierka na vymetanie pavučín. Aby ich ľudia nerozpoznali podľa hlasu, bývali ticho a nepreriekli slovka. Osobité bývali Lucky s tvárami od sadzí (napr. v Kšinnej či okolí Uhrovca). Inde zase Lucie rozdávali sladkosti, alebo chodili len s metlou, prípadne dokonca aj spievali (Závadka).

V niektorých lokalitách chodilo luciek aj päť či šesť, jedna s bábikou predstavujúcou dieťa v náručí. Po príchode si sadla a kolísala ju. Druháá akoby umývala podlahu, tretia zisťovala od domácich, či ich deti poslúchali, štvrtá rozdávala sladkosti, alebo napodobňovala maľovanie stien a posledná kropila miestnosti svätenou vodou. Niekde chodievala len jedna lucka a striehla či niekto nepradie. V takej Hrochoti bývalo zvykom, že lucky kontrolovali, či dospievajúce dievčatá vedia udržiavať poriadok a nie sú lenivé. Dôkladne prezerali kúty a pavučiny. Takéto obchôdzky zväčša končili spoločnou hostinou mládencov a dievčat, nazývanou derele. A práve skrz zvyk kontrolovať domáci poriadok majú niektorí tendenciu prisudzovať luckám vinu za nemilú tradíciu predvianočného upratovania.

Na Luciu platila pranostika, že „Lucia noci upíja, ale dňa nepridá.“ Po slnovrate sa síce predlžujú dni, no slnko vychádza každý deň trochu neskôr (a zapadá ešte o trochu viac neskôr, preto sa dni predlžujú). V období od Lucie sa do Vianoc sa tradovalo, že každý deň tohto obdobia symbolizuje jeden z mesiacov ďalšieho roka. Podľa toho, aké bolo v ktorý deň počasie, také malo byť aj v príslušnom mesiaci.

Zvyky v Česku

V susedných čechách boli zvyky veľmi podobné tým naším. Ženy v deň sviatku Lucie nesmeli upratovať, tkať, šiť ani priasť. Žene, ktorá by zákaz porušila, by sa naplnila miestnosť prázdnymi vretienkami, ktoré by musela všetky napriasť. A tak bol v niektorých regiónoch zvyk odkladať kolovrátky na povalu, alebo do komory (napríklad na Valašsku). V niektorých regiónoch, podobne ako u nás, rozdávali deťom sladkosti, či malý darček, tie nezbednejšie zase symbolicky vylátali metličkou. No boli aj regióny, kde Lucky vzbudzovali hrôzu, zahalené a zamaskované v bielom chodili po rôznych miestach a príbytkoch a strašili deti, že im rozpárajú brucho nožom, ak sa nebudú počas adventu postiť. Niekedy Lucky prepadávali aj chlapov pri pive, potierali ich horčicou, či kolomažou a šťuchali ich vareškami ako trest za to, že si užívajú alkoholové slasti, sú leniví a nepomáhajú doma žene s udržiavaním domácnosti.

V oblasti okolo Přerova bolo chodenie Luciek mužskou záležitosťou. Za tajomné bytosti v bielom sa prezliekali najmä mládenci a po domácnostiach kontrolovali predovšetkým úroveň poriadku u jednotlivých gazdiniek. Nosili so sebou metličku alebo pierka, ktorými povymetali kúty, ale tiež aj akúsi drevenú paličku, či nôž, ktorým trestali porušenie zákazu pradenia a tkania. Ak našli u niekoho rozrobenú takúto prácu, mohli mu ju paličkou alebo nožom rozhádzať.

Existovala aj povera, ako sa počas po celého roka chrániť s pomocou Lucie pred zlými silami a čarami stríg. Od Lucie do Vianoc sa zbierali polená, každý deň jedno, ktoré sa na Štedrý večer zapálili a tak sa bosorkám zamedzil prístup do domu.

Slávenie Lucie vo svete

Asi každý, kto pozná nemenovaný severský obchodný dom s nábytkom vie, že u severanov je sviatok Lucie veľmi obľúbený. No otázka je prečo? Predsa len Taliansko je dosť ďaleko a nie všetky kresťanské zvyky sa tak ďaleko na sever podarilo zaniesť, obzvlášť, keď v populácii prevládajú protestanti, ktorí svätých neslávia spôsobom akým je zvykom u katolíkov. Prečo práve Lucia? 

Lucia na severe

Primárne, rovnako ako u predošlých sviatkov, korene sú hlbšie ako kresťanstvo a sv. Lucia samotná. Už v severskej mytológii totiž vystupuje postava s menom Lussi. U niektorých autorov je to muž démon, no u väčšiny ide o ženu, poletujúcu povetrím v najdlhšiu noc v roku. Ako sme písali vyššie v tých časoch bol kalendár posunutý oproti dnešnému a tak Lussi poletovala nocou počas zimného slnovratu. Podľa legiend mala Lussi kontrolovať, či je domácnosť pripravená pre nadchádzajúce sviatky, či deti poslúchajú a pokiaľ nie, mohla prísť komínom či dymovou dierou dnu a ukradnúť ich. S týmito funkciami ju tak niektorí prirovnávajú k bohyni Freyi, ktorá je bohyňou lásky, plodnosti ale aj vojny a smrti. V najkratší deň v roku sa nesmelo nechávať vonku žiadne náradie, inak by naň Freya sadla a prestalo by fungovať. Niekde takto spomínajú ostré predmety, ktoré už nepôjdu nabrúsiť. Freya je často zobrazovaná ako jazdí na svojom zlatom koči ťahaného mačkami (zlato a svetlo je s ňou všeobecne spájané a pri hľadaní svojho muža Odra plakala zlaté slzy). Niektorí Freyu personifikujú priamo za Friggu, Odinovu manželku, ktorá porodila Baldera (nórsky boh slnka).

Čo sa týka nadchádzajúcich sviatkov, určite vám vŕta v hlave, že aké? Keď Lussi poletovala počas slnovratu a sviatky sa ešte len mali blížiť. Všeobecne panuje názor, že severania slávili slnovrat vo forme veľkolepých osláv s názvom Yule, no pravdepodobne slnovrat bol sviatkom Lussi, príchodu svetla a Yule sa odohrával až neskôr. Severské národy používali lunisolárny kalendár, teda mix lunárneho a solárneho kalendára. Podľa legiend sa Yule mal odohrávať počas tzv. midwinter, čiže stredu zimy. No slnovrat je jej začiatkom, nie stredom. Niektoré zdroje uvádzajú, že Yule sa slávil na prvý spln po slnovrate, keďže mesačný cyklus, je kratší ako slnečný (12 lunárnych mesiacov je 354 dn, čiže menej ako 365 dní), každý rok by podľa lunárneho kalendára prišiel o 11 dní skôr. Slnovrat tak fungoval ako stály bod, podľa ktorého orientovali lunárny kalendár a ak by prišiel spln skôr, v ten rok pridali trinásty mesiac počas slnovratu letného. Teda Yule sa slávil v rozmedzí 5. Januára do cca 1. Februára nášho súčasného kalendára.  A až neskôr v priebehu stredoveku a kristianizácie, posunu kalendárov sa tie dva sviatky spojili v jeden a napomohli vzniku Vianoc a Lucia „presunula“ svoju slávnosť na 13.december. 

V súčasnosti sa v škandinávskych krajinách Lucia slávi tradične veľkou procesiou, na čele ktorej stojí dievča symbolizujúce Luciu. Býva odeté do bieleho rúcha s červeným opaskom (symbol panenskej čistoty a Luciinej obety). Na hlave máva veniec z brusnicových vetvičiek so zapálenými sviečkami (počet môže varírovat od 4 po 9) a ďalšiu drží v ruke. Za ňou nasleduje zástup dievčat rovnako odetých a s horiacimi sviečkami v rukách. K nim sa pridávajú chlapci s kónickými klobúkmi a prútikmi s hviezdami a občas aj postavičky s názvom tomten alebo julenissen, čo v preklade znamená vianočný škriatok alebo elf. Aj preto niektorí etnológovia a folkloristi Luciu prirovnávajú k Lussi/Freyi/Frigge a jej zástupom démonov a škriatkov. Takáto procesia následne navštevuje či už domy, hospice, nemocnice, prípadne sa zúčastňuje omše v kostoloch. Pri návštevách sa spievajú piesne sv. Lucie, sv. Štefana alebo vianočne koledy.

Tradične sa pečú lussekatt/lussebulle, čo sú žiarivé šafránové koláče. Najčastejším tvarom býva písmeno „S“, ktoré v minulosti symbolizovalo mačku (možno Freyin mačací povoz, alebo neskôr pokrestančená verzia, mali chrániť pred diablom, ktorý posielal mačky, pôvodný názov bol dövelskatt). No robia sa aj rôzne iné tvary s využitím základného „s“ – povoz, páv, brada starca/kňaza, sánky, či venčeky, ktoré bývajú zdobené hrozienkami.

Nemecko, Rakúsko, alpské oblasti a krajiny ovplyvnené Rakúskou monarchiou

V nemecky hovoriacich krajinách, podobne ako severania, keďže pohanské božstvá mali podobné až zhodné, vystupovala postava s menom Lutzel Frau. Podľa legiend sa jednalo o starú bosorku, ktorá podobne ako Lussi u severanov, kontrolovala domácnosť, pokiaľ bolo všade čisto, deti poslúchali a ženy dodržiavali zákaz pradenia pri svojom odchode zatriasla sukňami a uvoľnila tak sladkosti a drobné mince pre deti.

No naopak zlé deti mali byť potrestané, v niektorych regiónoch deti  strašili dokonca utopením, či odrezaním jazyka. Podľa regiónu mávala rôzne mená Berigl, Berchtlmuada, Perhta-Baba, Zlobna Pehta, Bechtrababa, Sampa, Stampa, Lutzl, Zamperin, Pudelfrau, Zampermuatta a Rauweib. Podľa starších tradícií Perchta (v preklade pravdepodobne žiarivá, i keď niektorí sa prikláňajú k prekladu skrytá) chodila v období medzi slnovratom až k midwinter, niektorí ju priraďujú k Wild Hunt a Odinovi a teda zosobňujú ju v bohyni Freyi. V súčasnosti sú masky Perchty obľúbenou zábavkou počas zimných radovánok v rôznych lyžiarskych strediskách, vianočných zábavách a objavujú sa aj na fašiangové sprievody. No Lucia, ako postava, si u Nemcov našla svoje miesto tiež a v niektorých častiach sa slávi podobne ako v Škandinávii – dievča  v bielom, s červeným opaskom.

Taliansko

V Taliansku je tento deň výrazne oslavovaný najmä v regiónoch Lombardy, Emilia-Romagna, Friuli, Veneto, Trentino-Alto Adige a na Sicílii. V severných častiach je Lucia oslavovaná podobne ako Mikuláš u nás, prichádza na svojom somárikovi za doprovodu pomocníka Castalda. Deti si pripravujú pre Luciu kávu, mlieko alebo víno, chlieb pre Castalda a mrkvu pre somárika, občas sa pridá aj nejaký ten keksík či ovocie. Za odmenu poslušné deti dostanú sladkosti a darčeky, ale pokiaľ by ju vyhliadali, Lucia by im fúkla popol do očí a dočasne oslepila. V Miláne sa koná veľká omša v katedrále na počesť sv. Lucie a necháva sa posvätiť chlieb. Na Sicílii, v Syrakúzach sa koná obrovská púť, kedy chodí procesia po celom meste, na čele ktorej je strieborná socha sv. Lucie. Tú nesie na svojich pleciach až 48 mužov v zelených čiapkach.

Taliani tradične jedávajú tzv. cucciu, čo je obilná kaša, ktorá má symbolizovať záchranu pred hladovaním. V roku 1646 v Syrakúzach panoval hlad a prave 13. decembra sa podarilo pristáť niekoľkým lodiam s nákladom obilia. Podľa legendy zachránený ľud, ani nečakal až sa upečie chlieb, ale uvaril si obilnú kašu. Pôvodné recepty sú tak jednoduché kaše s olivovým olejom, neskôr sa do cuccie začal pridávať cukor, ovocie, syr, či strukoviny.

Ďalším obľúbeným jedlom sú oči sv. Lucie, čo sú malé guľaté keksíky alebo občas aj biscotti.

Lucia, symbol svetla aj tmy

Lucia je vo výsledku symbolom spájania protikladov. Jej sviatok pripadá na slnovrat, kedy sa noc začne znova meniť na deň. V niektorých krajinách je to striga a bosorka, inde zas panna zahalená v bielom rúchu. V oboch prípadoch však ľudí vedie k čistote. Z tej metaforickej čistoty v pôvodnej legende sa však stala explicitná, Lucia sa spája s predvianočným upratovaním.

Rovnako je Lucia mixom pohanských a kresťanských tradícií. Ide o opakujúci sa motív, najväčšie kresťanské sviatky pripadajú na kalendárne významné dni (alebo ich blízke okolie) ako slnovrat či rovnodennosť. Je preto rozumné predpokladať, že kresťanské zvyky, ktoré vo veľkom formovali európsku kultúru, vznikli transformáciou dávnejších zvykov a náboženstiev.

Lucia je tak hlavne symbolom svetla. Svetlo prinášalo teplo a úrodu, pre ľudí bol zimný slnovrat, kedy sa svetlo začalo vracať, snáď najdôležitejším dňom v roku. Niet divu, že sa Lucia – svetlo – stala tak váznamným symbolom.