Pre tých z vás, ktorí situáciu, podobne ako ja, sledujete len okrajovo: Gréta Thunbergová je mladé švédske dievča, ktoré si v jeden deň povedalo, že na čo bude chodiť do školy, ak ju kvôli klimatickým zmenám aj tak nečaká budúcnosť, a tak sa namiesto bifľovania dejepisu a násobilky rozhodla protestovať proti ničeniu životného prostredia.
Vzbudila obrovský záujem, strhla na seba veľa pozornosti a stala sa tvárou mnohých ekologických protestov a aktivít. Časti ľudí je však na smiech a dokonca aj z vedeckej komunity zachytávam na jej adresu značné invektíva.
Tento text však nebude o Gréte (aj keď to, že niekto zíde z vyšliapaného chodníka aby sa postavil za niečo, čo považuje za správne, považujem za obdivuhodné). Text bude o príbehoch a dátach.
O klimatickej zmene vypovedajú obrovské množstvá vedeckých dát (proti hovorí len veľmi malá vzorka na úrovni štatistickej chyby). Ako Vedátor by som bol najradšej, ak by sa ľudia o dôležitých veciach rozhodovali na základe presných faktov a informácii. Som si však plne vedomý, že úplne racionálne sa rozhodujúci ľudia existujú len v ekonomických učebniciach.
Ľudské rozmýšľanie totiž nefunguje na báze dát, ale na báze príbehov. (Príbeh = komplexná sieť faktov, dojmov, emócií, …). Jednoduchý test, ktorú z týchto dvoch vecí si zapamätáte ľahšie:
1. Kód je: APCKNCTMZ
2. Auto prešlo cez križovatku na červenú, takmer ma zrazilo.
Čisto z informatického hľadiska obsahuje prvá možnosť menej znakov a mala byť jednoduchšia, no keďže pre nás nič neznamená, mozgu sa vstrebáva len ťažko. Druhú možnosť si pri čítaní hneď predstavíte a pravdepodobne na prvýkrát aj zapamätáte.
Vedecko-popularizačné články často pojednávajú o veciach, ktoré ľuďom znejú ako náhodný zhluk slov a tak ich autori bežne využívajú jednoduchú fintu – prepoja ju s niečím známym a tým danej téme vdýchnu život. Na článok o polarizácii primordiálnych gravitačných vĺn si klikne len málokto, no keď sa v nadpise spomenie Einstein, hneď to chytí lákavý závan mystiky.
Vedci môžu publikovať desať článkov o klimatických modeloch, no ľudí viac zmobilizuje fotka ľadového medveďa na roztápajúcej sa ľadovej kryhe, alebo zamračené švédske dievčatko, ktoré pochybuje o našej budúcnosti. V niečom je takáto forma iracionality samozrejme smutná a škodlivá, no vychádza z najzákladnejších ľudských vlastností – z fungovania našej mysle – a tak ju nemôžeme ignorovať, podceňovať, či zosmiešňovať.
Skôr by sme si mali vážiť, že všetky tieto mobilizujúce ikony (či už Gréta Thunbergová alebo fotky topiaceho sa Grónska) sú na tej istej strane, ako vedecká komunita. Je mnoho oblastí, ako GMO, očkovanie či jadrová energetika, kde emócie kopú za opačný tím.
[Samuel]