Ide turista okolo stromu a povie si, že si odtrhne jeden list – vloží si ho do knihy, vysuší a bude mať pamiatku. Jeden list stromu predsa nebude chýbať. Potom si to isté povie druhý, tretí až desaťtisíci; strom postupne príde o všetky listy a umrie.
Keď vyhodnocujeme, či je nejaké správanie dobré, máme jednoduchý test: čo ak by sa takto správali všetci?
Napríklad, hodiť na zem jeden papierik vyzerá neškodne, no ak by to robili všetci, máme tu smetisko. Odtrhnúť zo stromu jeden list mu nič nespraví, ak jeden odtrhneme všetci, zničíme ho. A ak sa na voľby vykašle jeden človek, je to len jeden hlas. Ak to však spraví každý desiaty, môže to preklopiť výsledky volieb.
Pri rozmýšľaní či niečo spraviť alebo nie si môžem položiť dve otázky: 1. som v tomto prípade špeciálna výnimka? 2. ako by sa mali správať všetci, aby to fungovalo dobre?
Ak je na prvú odpoveď nie, tak sa zariadim podľa odpovede na druhú otázku. Takže napríklad, keďže nie som výnimka v otázke hádzania smetí na zem, tak nehádžem smeti na zem, lebo ak by to robili všetci, mali by sme tu kopu neporiadku.
Takže otázka, či jeden hlas nič nezmení, je vlastne pri zbytočná. Táto myšlienka – ktorá žije v tisícoch hláv – nie je dobrá. Spoločnosť funguje lepšie, ak je univerzálne pravidlo „treba voliť“ a keďže samého seba nepovažujem za špeciálnu výnimku, tak volím aj ja.
PS: A áno, jeden hlas možno bežne nič nezmení, tisíc už môže.