Čo má spoločné pošta, CIA, James Bond, Batman a Juhoafrická armáda? Dozviete sa v tomto príspevku.

Odkedy sa začali padáky používať aj na iné účely ako núdzové opustenie lietadla, snívali stratégovia o opačnom postupe. Je síce pekné zhodiť z lietadla pár výsadkárov hlboko v nepriateľskom území, ale chcelo by to aj spôsob, ako ich odtiaľ dostať naspäť. Našťastie v tridsiatych rokoch minulého storočia vlastnila spoločnosť All American Aviation patent na letecké vyzdvihnutie balíkov.

Stačilo zapichnúť dve kovové tyče šesťnásť metrov od seba. Natiahnuť medzi ne lano, o ktoré sa pripol balíček. Priletelo lietadlo, teda skôr sa prišuchtalo v rýchlosti 150 km/h a výške pár metrov. Spustilo hák, ním zachytilo napnuté lano a vytiahlo ho spolu s balíkom do vzduchu. Jeden člen posádky sedel za navijakom a zásielku dotiahol do nákladného priestoru lietadla. Aký by mohol byť problém aplikovať tento postup aj na ľudských pasažierov?

Len tak pre istotu, predtým, ako to skúsili so živou bytosťou, do balíka umiestnili prístroje na meranie preťaženia. Lups, 17 g v momente zaháknutia lana. Pre porovnanie, v štartujúcej rakete Sojuz zažívajú astronauti okolo 4 g, piloti stíhačiek okolo 9 g. Pre zvýšenie pohodlia pridali na záchytný hák tlmiče, preťaženie kleslo na tolerovateľných 7 g. Kým sa našiel prvý odvážlivec, ktorý by to otestoval na vlastnej koži, upevnili do postroja ovcu. Bol to dobrý nápad, pretože sa zamotala a uškrtila popruhmi. Ďalšie testy s upravenými postrojmi prebehli bez problémov, ovečky a neskôr aj ľudia prežili.

Všetko potrebné vrátane teleskopických tyčí, lana a postroja, zbalili do debne, ktorá sa dala zhodiť na padáku z lietadla. Tento systém v druhej svetovej vojne úspešne využívali Američania aj Briti. Američania primárne na náklad, dokonca ním vyzdvihli aj celý havarovaný klzák. Briti boli odvážnejší a používali ho aj na zodvihnutie personálu. Nevýhody systému lano+hák sú jasné. Veľký kopanec pre cestujúceho. Nízka rýchlosť a let takmer nad zemou trestá každé pilotove zaváhanie haváriou. Po druhej svetovej tento nápad zapadol prachom. Znova ho oprášila CIA, ktorá ho plánovala použiť na vyzdvihnutie svojich agentov v supertajných misiach.

Robert Edison Fulton bol dobrodruh a vynálezca, ktorý videl predvádzačku uvedeného systému. Neoslnil ho. Vymyslel svoj vlastný systém. Lepší. V pätdesiatych rokoch ho testoval za svoje prachy. Skúšal náklady do desať kíl. Výsledky boli sľubné. Preto s nákresmi a výsledkami prišiel za riaditeľom technického vývoja CIA. Ten mal pocit, že americké námorníctvo má viac zdrojov a projekt posunul im. S vervou sa dali do práce.

Fultonov vyprosťovací systém je v podstate primitívny. Na 150 metrov dlhé nylonové lano sa pripne meteorologický balón. Na druhý koniec sa zapojí človek v špeciálnom postroji. Balón nafúka héliom z priloženej tlakovej fľaše. Ten pochopiteľne vzlietne. Hélia síce nie je dostatok, aby človeka zodvihlo, ale to nie je ani potrebné. Balón zastupuje vystrčený palec stopára. Treba vyčkať na špeciálne lietadlo. To má vpredu namontované dve deväťmetrové tykadlá v tvare písmena V. Pilot v rýchlosti 200 km/h namieri stroj na neprehliadnuteľnú značku umiestnenú na lane dvadsať metrov pod meteorologickým balónom. Lano sa skĺzne do stredu tykadiel. Zložitý mechanizmus ho zovrie a zároveň odstrihne už zbytočný balón. Pasažier zažije úvodné trhnutie, ktoré je vraj slabšie ako pri otvorení padáku pri zoskoku. Zo zeme najskôr stúpa kolmo hore asi do výšky tridsať metrov, potom letí za lietadlom a môže si bezstarostne vychutnávať „vzdušné lyžovanie“. Členovia posádky vybavení hákmi na dlhých tyčiach zachytia ťahané lano a umiestnia ho do navijaku na palube. Potom už iba náklad vtiahanu dnu. Celé by to malo zabrať iba šesť minút.

S figurínami to fungovalo bezchybne, prišiel čas na živé pokusné králiky. Teda vlastne ošípanú. Prasa sa podarilo zachytiť a vyzdvihnúť takmer bez komplikácií. Jediný problém bol, že počas letu za lietadlom sa neustále točilo okolo svojej osi. Po vytiahnutí na palubu bolo značne dezorientované. Hneď ako sa spamätalo, zaútočilo na posádku. Takže v podstate úspech.

Prvý pokus s človekom prebehol 12.8.1958. Šťastlivcom bol seržant Levi W. Woods z námornej pechoty. Podľa vlastných slov najskôr dostal poriadny kopanec, ale potom to bolo v pohode. Roztiahnutie rúk a nôh do polohy žaba na diaľnici zabránilo nechcenej rotácií. Takže keď ho vytiahli na palubu, nezaútočil na nikoho. Fultonov systém prešiel skúškami a oficiálne ho prijali do výzbroje. Len museli zapracovať na názve a miesto nudného Fultonovho vyprosťovacieho systému prišli s oveľa ľubozvučnejším menom – Skyhook, napriek tomu, že sa v ňom hák takmer používal.

Na svoje prvé operačné nasadenie čakal Skyhook takmer štyri roky. Američania mali v šesťdesiatych rokoch v Severnom ľadovom oceáne na viacerých ľadových kryhách „výskumné“ stanice. V skutočnosti však okrem skúmania počasia, využívali mimoriadne citlivé podmorské mikrofóny na monitorovanie sovietskych ponoriek pod ľadom Arktídy. Obdobné stanice mali aj Sovieti a Američania v zmysle príslovia „podľa seba súdim Teba“, predpokladali, že sovietske stanice na oplátku sledujú americké ponorky. Preto, keď náhodou objavili jednu sovietsku stanicu opustenú, vyštartovali po nej. Vyzeralo to ako ideálne využitie pre Skyhook. Plán operácie Coldfeet vyzeral jednoducho. Padákom dopravia na sovietsku základňu dvoch polárnikov/špiónov na zozbieranie techniky, ktorú tam súdruhovia nechali. Potom im zhodia tri sady Skyhooku (jednu pre korisť a dve pre prieskumníkov) a všetko vyzdvihnú naspať.

Začali s výcvikom. Major James Smith a poručík Leonard A. LeSchack nastúpili na parašutistický a hlavne Skyhook výcvik. Velenie však otáľalo s autorizáciou misie, obávali sa, že vyzdvihnutie sa nepodarí a major s poručíkom ostanú uväznení na ľadovej kryhe. Vidina zisku tajných nepriateľských materiálov však bola silnejšia. Akcia konečne dostala zelenú. Vyskytla sa menšia komplikácia, kryhu so základňou stratili. Našťastie však objavili inú kryhu s inou opustenou základňou, dokonca s modernejším vybavením, ako mal pôvodný cieľ. 28. mája 1962 Smitha s LeSchackom vysadili. Na deň detí ich prišli vyzdvihnúť. Na palube vyzdvihujúceho lietadla sedel aj Fulton.

Podmienky mali k optimálnym ďaleko. Bola veľmi zlá viditeľnosť, obloha aj ľad pod ňou mali päťdesiat odtieňov sivej. Pilotom sa zliali do jednej masy. Nevideli, kde je horizont. Okrem toho začal fúkať silný vietor. Ako prvý vyzdvihli balík s korisťou. To prebehlo bez problémov. Druhý mal ísť LeSchack. Avšak človek priviazaný o balón a silný vietor nie je veľmi dobrá kombinácia. LeSchacka poryv vetra strhol na zem a balón ho ťahal sto metrov po ľade, kým sa mu podarilo zastaviť. Lietadlo ho zachytilo správne o o pár minút si už šúchal omrznuté ruky na palube lietadla. Smith sa počas čakania na vyzdvihnutie pevne držal traktoru, ktorý tam Sovieti nechali, takže to mal bez korčuľovania. Aj jeho nakoniec úspešne evakuovali.

Operácia Coldfeet presvedčila vedenie CIA a námorníctva, že Fultonov systém má potenciál. Dokázal dopraviť do bezpečia oboch aktérov, napriek tomu, že počasie bolo také zlé, že o úspechu misie pochyboval aj autor Skyhooku. Na ďalšie operačné použitie Skyhooku sú zdroje pomerne skúpe. Vraj sa používal na špecifický typ tajných misií. Podarilo sa mi vypátrať iba toľko, že v roku 1982 sa udiala jediná smrteľná nehoda v súvislosti so Skyhookom. V roku 1996 námorníctvo oficiálne vyradilo lietadlá s tykadlami z aktívnej služby, takže do dôchodku išiel aj Skyhook. Bol nahradený helikoptérami s dlhým doletom. V spojitosti s možnosťou tankovania za letu, dokážu náklad alebo pasažierov oveľa jednoduchšie vyzdvihnúť na akomkoľvek mieste na zemi.

Skyhook okopírovala armáda Juhoafrickej republiky. Ich prieskumníci mali na svojich taktických vestách okrem kapsičiek na zásobníky a granáty aj spevnené oko, na ktoré stačilo zacvaknúť lano s balónom. Nepotrebovali osobitný postroj.

[Thibir]

– – –

Skyhook si užil aj pozornosť Hollywoodu. V roku 1965 sa objavil v bondovke Thunderball.