„Dobrý deň všetci, vítam vás! Prosím, na košeli mám fľak od kečupu, nevšímajte si to.“ Čo myslíte, kam sa všetci hneď pozrú?
V roku 2003 dokumentoval fotograf Kenneth Adelman pobrežie Kalifornie. Podliehalo ťažkej erózii, sériou fotiek sa snažil zalarmovať verejné inštitúcie. Úctyhodná snaha, no ako býva smutným zvykom, vzbudila len okrajový záujem. Až kým sa jej neprihodila tá najlepšia možná vec – päťdesiatmiliónová žaloba.
Na jednom zo záberov erodujúceho pobrežia sa totiž nachádzala neskromná vila speváčky Barbry Streisandovej. Odhliadnuc od absurdnosti jej požiadavky, čo myslíte, ako to celé dopadlo?
Streisandová súd prehrala a musela zaplatiť trovy vo výške 155 567 dolárov. Čo je však dôležitejšie, fotku, ktorú si dovtedy stiahlo len šesť ľudí (z toho dvakrát jej právnici) si zrazu sťahovali státisíce.
Mike Masnick po podobnej kauze – týkajúcej sa pisórov a hotelových rezortov – navrhol, aby sme takéto kontraproduktívne snahy nazývali Streisandovej efekt. Meno sa ujalo, podobných príkladov sú tony.
Nejde však o nič nové, takýto princíp poznáme už zo starých príbehov: „Na hrade si môžete pozrieť čo len chcete, za žiadnu cenu však nemôžete vojsť do tejto komnaty.“ Hneď je jasné, kde sa odohrá poriadne žúžo.
Poznáme to v dobrom aj zlom. Politik upúta pozornosť na škandál, ktorý sa snaží neobratne ututlať. Z hlupáka sa stane hviezda dezinfo-scény, lebo na neho ľudia začnú – oprávnene – ukazovať prstom.
Keď niekto spáchal niečo zlé a nechce na to upozorniť, má iné možnosti. Napríklad mlčať a tváriť sa, že sa nič nestalo. Alebo začať chrliť iné obvinenia a celkovo sa snažiť odpútať pozornosť. Je to profesionálne verzia „ačohentizmu“.
V basketbale sa pri bránení hovorí, že nesleduj pohyb lopty ale hráča – loptou sa nás len snaží zmiasť. Neviem, či to tam naozaj platí, no vo verejnej diskusii určite. Z vážných káuz a problémov sa ich účastník snaží dostať odvádzaním pozornosti – dobre totiž pozná efekt Barbry Streisandovej. Nenechajme sa oklamať loptou a udržujme pozornosť na tom podstatnom.
[Samuel]