Je späť ten čas, kedy sa rozprávame o tom, či sa má protestujúcim učiteľom zvýšiť plat o 10% či 20%. Myslím, že je táto diskusia vhodná, akurát sa sekla o jednu nulu. Mali by sme sa pýtať, či im zvýšiť plat o 100% či 200%.
Zaspomínajme si, určite mal každý z nás nejakého skvelého učiteľa či učiteľku. V malíčku mali učivo, ktoré dokázali zasadiť do aktuálneho kontextu. So žiakmi diskutovali a dvere mali vždy otvorené – či už sme sa chceli porozprávať o vysokej škole či o niečom poradiť. Viedli nás nielen odborne, ale aj ľudsky.
Keď sa na takéto veci pýtam ľudí, mnohí spomínajú, že práve vďaka takýmto výnimočným pedagógom sú tam, kde sú. Zároveň však všetci priznávajú, že takíto boli výnimkou. A ak aj boli, často vyhoreli a zo školy odišli.
Nebolo by super, ak by boli takto skvelí všetci, čo učia deti a aby im chuť a energia vydržala celý život? Bolo! Učitelia sa predsa starajú o to najcennejšie, čo hociktorá krajina má – o deti a mládež, ktoré budú formovať budúcnosť.
Klasický protiargument proti zvyšovaniu platu učiteľov: „Ja som mal zlého učiteľa, on si nezaslúži pridať!“, je žalostne chabý. Podstatou zvyšovania platov, ako všade inde, je prilákať kvalitných ľudí, ktorí tých mizerných vytlačia a nahradia.
Poznám neúrekom ľudí, ktorí by boli namakaní učitelia či učiteľky. No namiesto toho programujú a optimalizujú reklamy. Dôvod je jednoduchý, pocit zadosťučinenia hypotéku nezaplatí.
Druhý zlý argument proti zvyšovaniu je, že učitelia si viac nezaslúžia, lebo však praucujú len pár hodín denne. Tipujem, že vychádza z naivnej predstavy, že ak žiak učiteľa nevidí, ten nepracuje (alebo dokonca neexistuje). Zo svojej skúsenosti viem, že pomer trvania vyučovacej hodiny a prípravy na ňu je tak jedna k jednej. Zrazu to nepôsobí tak lákavo, čo?
Jediný rozumný argument proti zvyšovaniu platov v školstve je, že to stojí veľa peňazí. Áno, stojí. No je to investícia do budúcnosti. Chceme, aby o desaťročia mladí ľudia bedákali, že ich o prácu oberajú stroje, alebo chceme, aby oni tie stroje dizajnovali a programovali?
Napočitajme teraz do troch a ukážme prstom na vinníka za tento stav – v školstve sú nízke platy a situácia roky viac-menej stagnuje. Poďme na to: tri, dva, jedna. Tipujem, že prstom ukazujete na politikov, oni to predsa majú roky v rukách a nič pre školstvo nerobia.
Myslím si, že v skutočnosti by sme mali prstom ukazovať do zrkadla. Politici neriešia školstvo, lebo to ľudí naozaj nezaujíma. Všetci povedia, že ich zlé výsledky žiakov netešia, no školstvo je sotva druhoradou témou predvolebných bojov a na ministerstvo školstva sa pri rozdeľovaní vládnych postov hľadí ako na vydaný dvojcent. Keď už vám ho dávajú, tak beriete, ale biť sa o neho nebudete.
Ak má mať naša krajina aspoň nejakú víziu do budúcnosti, tak by mala vynaložiť maximum pre to, aby ju mal aj kto napĺňať.
[Samuel]