Máte predsudky voči nejakej skupine ľudí? Voči ľuďom inej rasy alebo inej sexuálnej orientácie? Voči ženám či mužom? Voči ateistom alebo veriacim? Voči istej vekovej skupine? Ak ste na všetky tieto otázky odpovedali nie, tak vás sklamem – mýlite sa. Na vedomej úrovni považujete všetkých ľudí za rovnocenných, podvedome je to však zložitejšie.
Vysvetlím to na sebe. Ak sa ma opýtate, či môže byť muž fyzikom, odpoviem, že samozrejme. Ak sa ma opýtate, či môže byť žena fyzička, odpoviem, že samozrejme – ale odpoveď mi bude trvať o zlomok sekundy dlhšie. Drobný, ale merateľný rozdiel. V mojom mozgu je vykonávanie fyzikálneho výskumu viac asociované s mužmi než so ženami. Asi to nie je prekvapivé, väčšina fyzikov, čo poznám, sú muži. Môže to však mať obrovské dôsledky. Napríklad, ak posudzujem žiadosti dvoch identických uchádzačov o doktorandské štúdium, pričom jeden z nich bude muž a druhá žena, tak je pravdepodobnejšie, že vyberiem muža. Nebude to úmyselné rozhodnutie, objaví sa nevedome – keď ho však prijmem za svoje, spätne si ho dokážem racionalizovať.
Ako môžem vedieť, že taký predsudok podvedome mám, aj keď vedome považujem fyzičky za rovnocenné fyzikom a každého sa snažím posudzovať podľa skutočných zásluh? Viem to vďaka psychologickému testu Project Implicit na stránke Harvardskej Univerzity, ktorý som si spravil. Je jednoduchý, link nájdete na konci článku. Vyplníte základné údaje a následne rozdeľujete slová do dvoch rôznych kategórií. Program meria rýchlosť vašich reakcií a testuje, či vám niektoré kategorizácie trvajú dlhšie, než ostatné. Inými slovami, či máte silné asociácie, ktoré vytvárajú podvedomé predsudky. Test prebieha rýchlo a na vedomú analýzu tak odpovede nie je čas.
Čo z toho vyplýva? Mnohí, asi úplná väčšina z nás, má podvedomé predsudky, o ktorých netušíme. Možno si teraz šomrete pod nos: „Ak mám voči niekomu predsudky, tak sú oprávnené!“ Naozaj? Existuje jeden dokonalý príklad, že predsudky môžu byť na základe úplne irelevantných vecí. Vaša výška je dôležitá, ak hráte basketbal alebo vykonávate niektoré manuálne práce. Má však výška vplyv na vašu prácu ak ste manažérka, informatik či bankár? Nemala by, že? Možno vás teda prekvapí, že riaditelia a riaditeľky firiem, ktorí sa ocitli v rebríčku Fortune 500, majú asi štvornásobné zastúpenie vysokých ľudí oproti priemeru. Netýka sa to len najvyšších pozícií, výskum z roku 2004 ukázal, že každých dva a pol centimetra výšky vám v priemere zvýši výplatu o 1.8%. Ak by ste sa opýtali HR špecialistu, šéfky firmy alebo zástupcov dozornej rady, či pri výbere kandidáta zohľadňujú jeho výšku, tak to nepriznajú – asi si to naozaj neuvedomujú. Štatistiky však hovoria jasne. Výška je pritom len jeden z mnohých faktorov, na základe ktorých ľudí hoci aj nevedome posudzujeme.
Každý z nás nejaké podvedomé predsudky má a je dobré si ich byť vedomý. Častú sú tie predsudky voči menšinám – tie nám totiž pripadajú cudzie. Aj keď si to nepriznáme a považujeme sa za férového človeka, môžeme sa k nim správať – podvedome – horšie, než k ostatným. Pondelková rána v práci mnohých ľudí veľmi netešia. Predstavte si však to isté ráno, no ešte s tým, že sa k vám všetci správajú inak. Pritom za to nemôžete vy a vlastne možno ani oni.
[Samuel]Link na test: https://implicit.harvard.edu/implicit/
PS: Slovenčina je v tomto ohľade nešťastná, názvy povolaní nesú informáciu o pohlaví človeka, napríklad slovo vedec sa automaticky ľuďom viac asociuje s mužmi než so ženami. Štúdia ukázala, že vryté spoločenské očakávania tak majú výrazný vplyv na zastúpenie žien vo vede. Preto je dôležité, aby sa písalo nielen o vedcoch a aj o vedkyniach.
PS2: Tento príspevok vznikol na podporu kampane Za pekné pondelky, ktorú robí Nadácia Pontis, jej cieľom je postaviť sa predsudkom na pracovisku. Príspevok je inšpirovaný knihou Blink od Malcoma Gladwella, ktorú práve čítam a jej obsah mi s témou kampane pakne pasoval dokopy.